dnes je pocit úplne iný. Strach z vírusu je raz väčší, raz menší, podľa ročných období, kriviek výskytu a príchodu nových variantov. Ale celkovo prevláda skôr frustrácia a istá otupenosť typická pre dlhodobé krízy, v ktorých buď nedovidíme na svetlo na konci tunela, alebo sa nám akoby stále vzďaľuje. Otupenosť je prirodzená reakcia, bez nej by nás pravdepodobne zabíjal stres.

Zmenili sa mnohé faktory tejto pandémie. Jediné, čo sa nezmenilo, je nutnosť a túžba prežiť. Zmenila sa aj perspektíva. Zistili sme, či skôr akceptovali, že vírus nemôže len tak „odísť“. Zároveň sme vynašli cesty z pandémie, k prímeriu s vírusom.

Zatiaľ vieme pomenovať v zásade tri cesty z pandémie: imunizáciu, vynútené zmeny správania, terapiu. Pod imunizáciou môžeme chápať vakcíny aj premorenie. Pod vynútené zmeny správania patria rôzne opatrenia od social distancing po tvrdý lockdown, ktoré majú za cieľ spomaliť šírenie vírusu. Terapia je liečba už existujúcich infekcií.

Všetky tri tieto cesty nám môžu pomôcť k tomu, naučiť sa s vírusom „žiť“, ale netolerovať jeho masové vyčíňanie. Všetky tri však majú svoje obmedzenia.