na prvý pohľad sa môže zdať, že súkromný rozmer našej existencie prevládol nad verejným. To by samo osebe malo vážne následky. Skutočnosť je však ešte zložitejšia, a to nie v zmysle, ktorému by sme sa mohli tešiť. Ohrozený je totiž nielen verejný priestor, ale pod rastúcim tlakom sa ocitá aj naše súkromie. Dá sa povedať, že oba priestory atrofujú súčasne. Paradox sa vyjasní, ak sa ukáže, že to napomáha práve aj dnešné stieranie hranice medzi tým, čo sme si zvykli tradične vnímať ako „verejné“ a „súkromné“.

občianska spoločnosť

Slovom „občan“ označujeme našu verejnú rolu a štatút. Ľahko však zistíme, že verejná spôsobilosť občana je podmienená stavom jeho súkromného „zázemia“. Z neho občianstvo vyrastá, bez neho živorí, vädne a nakoniec hynie ako rastlina bez pôdy. Toto „zázemie“ je v neposlednom rade ekonomickej povahy, s ktorou však zložito a nevyhnutne súvisia morálne vzorce správania. Podmieňuje napr. schopnosť založiť a uživiť rodinu, plánovať budúcnosť nielen pre seba, ale aj – a v istom zmysle predovšetkým – pre svojich potomkov, odovzdávať týmto potomkom výsledky svojej práce, atď. V neposlednom rade vytvára aj potrebnú mieru voľného času, čo je priama podmienka vykonávania spontánnej, slobodnej verejnej činnosti.

Na to je, pravdaže, potrebná nevyhnutná miera dôvery v spoločné prostredie – právne, ekonomické, politické, kultúrne, atď. Predpokladaná kontinuita nami obývaného času a priestoru nám umožňuje ukladať úspory, stavať obydlia, vytvárať zručnosti, nadobúdať vzdelanie, pestovať pracovné návyky s predpokladom, že to všetko – a mnoho ďalšieho – nebude v ktoromkoľvek okamihu radikálne znehodnotené či vyvlastnené, že pravidlá hry sa nebudú každú chvíľu meniť. Umožňuje spolupracovať, uzatvárať zmluvy, spontánne sa organizovať na rôznych úrovniach. Uvedené naznačuje aj niečo, čo by sme mohli nazvať aj občianskym étosom. „Občianska spoločnosť“, pozostávajúca z izolovaných, osamelých, navzájom nevraživých jednotlivcov, žiadnou občianskou spoločnosťou nie je; vlastne ani „neviditeľná ruka“ trhu v nej nemôže blahodarne pôsobiť (ak by tu vôbec nejaký „trh“ vznikol).

erózia strednej triedy

Vznik verejného priestoru ako domény slobodných občanov je, skrátka, historicky vzácny a nesamozrejmý jav. Dlho pred ním existovali rôzne „štátne“ útvary bez občanov. A nikde nie je zaručené, že nemôže opäť nastať doba „postobčianska“, keď, prostoreko vyjadrené, klesneme na nižšiu civilizačnú úroveň.