pamätáme si aj pocity niektorých Západoeurópanov pri páde Berlínskeho múru – nie všetky boli radostné. Zato však zodpovedali pocitom z hnutia Solidarita a z Charty ´77 a tým, ktoré sa vo svete zdvihli, keď sa tieto krajiny vyslobodili zo sovietskeho jarma. Niektoré hlasy vtedy hľadali škodlivý nacionalizmus ešte v tom, že časť z týchto krajín (Pobaltské štáty, Ukrajina, Gruzínsko či Bielorusko) túžila obnoviť svoju stratenú nezávislosť. Ďalšie dokonca nostalgicky volali po bývalej Juhoslávii maršala Tita. Skrátka, všelikto nevnímal, že tieto národy návratom k slobode len napĺňajú prísľub dejín. Ako keby si Západ chcel uchovať akési exkluzívne práva na demokraciu. Tieto postoje dodnes cítiť u mnohých politikov a názorových lídrov Západu, zďaleka nie iba extrémistických, keď sa vyjadrujú k Arabskej jari alebo hnutiam za oslobodenie v Rusku, v Číne aj inde. Niektorí takzvaní liberáli majú očividne problém so slobodou.

Ľudia z mojej generácie si určite pamätajú na nadšenie v roku 1989, nie som si však istý, či sme so svojím nadšením tvorili väčšinu. Taký Francois Mitterand sa bál dôsledkov Berlínskeho múra, konkrétne opätovného zjednotenia Nemecka. Aj on vyjadril strach prítomný u mnohých, obavu z konca pohodlnej hranice medzi dvoma blokmi. Mnohí vtedy podcenili – a dnes zo spätného pohľadu ešte viac podceňujú –, aké riziká takáto hranica vytvárala. A čo je ešte horšie, ignorovali útlak, aký predstavovala.

Dnes vidieť, že sme z tejto vývojovej etapy stále nevyrástli. Raz som na vlastné uši počul, ako sa v úzkom kruhu rozhneval bývalý eurokomisár z Belgicka, Louis Michel: „Ako môžu byť tieto európske krajiny menej legitímne ako Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Belgicko? Sú vari Paríž, Rím či Berlín európskejšie než Praha, Krakov či Ľvov? Máme si myslieť, že dejiny týchto krajín sú temnejšie či „barbarskejšie“ než dejiny Španielska alebo Portugalska?“

FOTO VALERIJ ŠARIFULIN/TASS/GETTY IMAGES13. september 2020 Minsk, Bielorusko: Po vyhlásení výsledkov prezidentských volieb vypukli vo veľkých mestách masové protesty.

Jasne sa tu prejavujú mytológie o údajnom spiatočníctve týchto krajín, o spiatočníctve, aké sa v niektorých z nich údajne znovu prejavuje vzostupom tzv. populizmu – osobne mám voči tomuto výrazu výhrady. Všimnime si, že termín stredná a východná Európa sa z akéhosi dôvodu používa iba pri krajinách, ktoré sú dnes členmi EÚ, ako keby Únia bola hranicou, ktorá vylučuje Ukrajinu, Moldavsko a Bielorusko, ktoré majú zostať týmto spôsobom naveky limitované.