nešlo len o časovo neohraničený záväzok nerozširovania NATO o Ukrajinu a ďalšie krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, ale aj zamedzenie akýchkoľvek vojenských a politickobezpečnostných aktivít a spolupráce NATO v tomto priestore vrátane Kaukazu a Strednej Ázie. Navyše, Rusko požadovalo, aby sa z územia východných členov NATO, teda aj Slovenska, stiahla a v budúcnosti nerozmiestňovala žiadna vojenská infraštruktúra Aliancie. A čo za to ponúkalo? Nič okrem frázy, že strany vyhlásia, že nie sú nepriateľmi.

Tieto podmienky sa nielenže nedali prijať, ale nedalo sa o nich začať ani seriózne rokovať. Už aj preto, lebo Moskva zdôraznila, že sa musia akceptovať v celistvosti. Keby to NATO urobilo, prijalo by nielen politickobezpečnostnú zvrchovanosť Ruska nad postsovietskym priestorom, ale aj právo Moskvy zasahovať do vlastných vnútorných rozhodnutí o bezpečnosti členských krajín. Tým by sa eliminovalo rozšírenie NATO od roku 1997, ba dokonca by sa v prospech Moskvy negovali následky rozpadu Sovietskeho zväzu, ktorý Putin pokladá za „najväčšiu geopolitickú tragédiu 20. storočia“, ktorá podľa neho Rusko pripravila o prirodzený priestor.

Putinov Kremeľ sa cíti ako osloboditeľ Ukrajiny a Bieloruska. Toto je ideologicko-strategický pilier zmýšľania mocenskej garnitúry v Kremli na čele s Putinom, ktorý musíme mať na pamäti, ak uvažujeme o budúcom vývoji na východ od našich hraníc. Ruská politická, vojenská a ekonomická elita nepokladá Ukrajinu a ďalšie štáty v postsovietskom priestore za zvrchované entity. Ukrajincov a Bielorusov dokonca nepovažuje ani za svojbytné národy, ale len za akési odnože ruského národa a ich jazyky za nárečia ruštiny. Toto niekoľkokrát deklaroval sám Putin a ďalší predstavitelia moskovskej verchušky.