to platí detto v dobe, keď opäť zaznamenávame vzostup novej vlny toho, čo Scruton nazýval culture of repudiation – systematického zavrhovania všetkého zdedeného, tradičného a uspokojivo osvedčeného v mene receptov na dokonalú budúcnosť. Je ľahšie (najmä v istom prostredí) štylizovať sa do roly obrazoboreckého nositeľa pokroku, než upozorňovať na nenahraditeľnú hodnotu toho, čo sme sami vedome nevytvorili.

Už na začiatku svojej skoršej práce Zmysel konzervativizmu (1980) sa Scruton vyjadril, že „je známkou pohnutých čias, keď je konzervatívec nútený jasne sa vysloviť“. Inak povedané, konzervatívec býva za normálnych okolností málovravný, až kým ho do výrečnosti nedonúti tlak bolesti zo straty obývateľného a dôverne známeho prostredia. Podotýkam, že na to netreba byť „konzervatívcom“ v zmysle členstva v nejakej politickej strane. Aj taký autor ako George Orwell, ktorý sám seba úprimne označoval za socialistu, konštatoval vo svojej dobe poznačenej svetovými vojnami a totalitnými režimami: „Klesli sme do hĺbky, keď sa opätovná formulácia samozrejmého stala povinnosťou inteligentných ľudí.“