čile si zvolilo najmladšieho prezidenta vo svojich dejinách, 35-ročného bývalého študentského vodcu Gabriela Borica. Boric stelesňuje červený etatizmus a populizmus, aký je v týchto končinách pomerne známy: kandidoval s prísľubmi, že eliminuje slobodný trh, pochová „neoliberalizmus“, znárodní ťažbu lítia, vyhovie populistickým volaniam typu „všetko chceme zadarmo“. Dlhodobo je spojencom čilských komunistov a fanúšikom ozbrojených ľavicových milícií. Opakovane sa vyjadruje proti štátu Izrael a žiada navrátenie „palestínskych území“. Pre poctivý pohľad treba dodať, že v poslednom čase kritizoval aj metódy ľavicových diktatúr na Kube a vo Venezuele. No krutá pravda znie, že keby Boric uskutočnil svoje predstavy, Čile má veľkú šancu skončiť presne tam, kde Kuba a Venezuela sú.

Boricove ekonomické názory sú totiž silno poznačené Marxom. „Ak bolo Čile kolískou neoliberalizmu, teraz bude jeho hrobom!“ hlása a chystá sa rozbiť asi jediné dobré dedičstvo pinochetovských rokov – reformy navrhnuté ekonómami chicagskej školy, ktoré okresali rolu štátu v hospodárstve a dali viac slobody ľuďom rozhodovať o svojich peniazoch. Konkrétne hrozí zrušením súkromných dôchodkových účtov a celého systému, ktorý umožňuje človeku, aby si časť dôchodku tvoril postupne sám. Je to – iste nie náhodou – ten systém, ktorý u nás štve ficovcov.

Dôsledky víťazstva Gabriela Borica boli vidieť okamžite – klesla hodnota pesa, z krajiny okamžite odtiekla veľká časť zahraničného kapitálu. To, čo Boricovi voliči nevidia, je, že s investíciami odíde živosť ekonomiky a kto na to doplatí? Oni.

„V celej Latinskej Amerike čoraz častejšie prichádzajú k slovu populistickí lídri, z ktorých sa skôr či neskôr neraz stanú diktátori.“