Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Marta Szilárdová prežila tábor v Osvienčime aj pochod smrti

.marian Jaslovský .spoločnosť

Dnes si pripomíname Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, ktorý bol prijatý, pretože 27. januára si pripomíname aj deň oslobodenia nemeckého vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau v poľskom meste Osvienčim.

Marta Szilárdová prežila tábor v Osvienčime aj pochod smrti Petr Toman

holokaust má na svedomí 6 miliónov Židov. Zo Slovenska vlastní občania deportovali viac ako 70-tisíc židov, pričom sa vrátilo doslova niekoľko stovák. Za deportáciu každého dokonca Nemecku platili 500 ríšskych mariek. Ich majetky zarizovali.

Tábor v Osvienčime a pochod smrti prežila aj pani Marta Szilárdová, ktorá zomrela koncom minulého roka (27. decembra) vo veku 98 rokov. Prežila aj jej sestra a brat, zvyšok rodiny sa nevrátil. Jej príbeh zaznamenali dokumentaristi z občianskeho združenia Post Bellum.

Marta Szilárdová sa narodila v roku 1923. Dva a pol roka po nej prišiel na svet jej brat Fridrich a po ďalšom poldruha roku do rodiny privítali sestru Brigitu. Bola to milujúca, fungujúca rodina.

maďarské Levice a deportácia

V roku 1938 boli Levice pripojené k Maďarsku. Odrazu si museli zvykať na neustále obklopenie strážami z troch strán. Maďari ich „nemali radi, lebo vždy hovorili, že buta Toth – sprostí Slováci“, spomína pani Marta. „Situácia židovských rodín od tohto momentu nebola ani trochu priaznivá. Zhoršili sa im životné podmienky, potraviny sa predávali len na kupóny a stravné lístky.“

„Ako Židia sme dostali len tie na základné potraviny. Napríklad topánky sa dali dostať s gumenou podrážkou, ale tie s pravou kožou, s koženou podrážkou, tie boli na poukážky.“ Nemohli si kúpiť nič navyše, nič, čo súrne potrebovali, nič kvalitnejšie.

Medzičasom sa Marta zosobášila so Štefanom Szilárdom. Čoskoro sa však začali deportácie a jej manžela odviedli do „pracovného“ tábora.

Brata zdanlivo zobrali na „predvojenské cvičenie“. „Potom prišiel domov, posledný z nás, neviem, v ktorom roku. Už ani neviem, ako sa volal tábor, v ktorom bol. Ale dlho ležal v nemocnici. Potom ho pustili domov, povedal, že tu neostane, toľko utrpenia, toľko sklamaní, že neostane. Neviem, kde organizovali pre mládež cestu do Izraela, vlastne v tom čase do Palestíny. Tak tam odišiel, zostal tam, aj zomrel.“

Ani po presunutí do geta nikto z nich netušil, kam deportovaný človek poputuje a čo sa s ním udeje. V roku 1944 to však Marta, jej rodičia a sestra zistili.

„Ešte vo vagóne môj otec chudák povedal: ‚Neviem, čo na nás čaká, ale keď sa zachránim, keď budeme živí, v Leviciach sa stretneme!‘ To boli jeho slová.“

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite