prípad vyvolal veľkú pozornosť verejnosti a médií hlavne pre možné „zapojenie“ najvyššie postavených hierarchov 1,3 miliardovej cirkvi do pedofilných škandálov, ktoré už štvrťstoročie v pravidelných intervaloch oberajú katolícku cirkev o autoritu. Samotný Benedikt priznáva, že v jeho arcidiecéze mohlo dochádzať k „zneužitiu a omylom“, popiera však vedomé a zámerné prehliadanie či krytie sexuálneho násilia kňazmi a pastoračnými pracovníkmi.

Paradoxom je, že 1198 stranovú správu o sexuálnom zneužívaní, ktorá je podkladom obvinení bývalého pápeža, si objednala samotná nemecká katolícka arcidiecéza. Tá sa z vlastnej iniciatívy rozhodla vyšetriť všetky sexuálne delikty svojich duchovných od roku 1945 po súčasnosť.

V správe mníchovskej advokátskej kancelárie špecializujúcej sa na zločiny „bielych golierov“ a veľkých korporátov Westpfahl Spilker Wastl sa uvádza, že počas skúmaného obdobia bolo identifikovaných najmenej 497 obetí sexuálneho násilia, z ktorých neboli arcibiskupom Jozefom Ratzingerom, neskorším pápežom Benediktom, minimálne štyri prípady riešené správne. Páchateľov z radov kňazov vraj ako úradujúci arcibiskup iba presúval z farnosti do farnosti, kde ich ponechal v aktívnej duchovnej službe veriacim. Správa ďalej hovorí, že až 247 obetí je mužského pohlavia a 182 ženského. Väčšina z nich (60 %) bolo vo veku od 8 do 14 rokov. Páchateľov zneužívaní bolo 235, z nich 173 kňazov, deväť diakonov, päť pastoračných pracovníkov a 48 zamestnancov cirkevných škôl. 

„Advokátska kancelária vyčíta Benediktovi hlavne nečinnosť, ten hovorí o zavádzaní bez akýchkoľvek dôkazov.“