pravda nie je uprostred. Slavianofilstvo je v dejinách Slovenska devätnásteho a dvadsiateho storočia jeden z reálnych historických konceptov, ktorý sa len zriedkakedy a prakticky len po roku 1945 stal faktom aktuálneho sveta. Jeho súčasťou a skutočnosťou sú však aj predstavy, koncepty, konštrukty, fikcie. 

Súčasťou romantickej koncepcie moderného politického slovenského národa, od ktorej sa slavianofilstvo odvodzuje, je Inventing Slavia, vynájdené či vymyslené slovanstvo Slávy dcéry Jána Kollára či predstava Slovanstva a sveta budúcnosti, ktorou Ľudovít Štúr nahradil po roku 1849 politickú koncepciu slovenského národa ako moderného politického národa západoeurópskeho typu a presadzoval ju v publicistike a v piatich snemových rečiach ako poslanec Uhorského snemu v rokoch 1847 – 1848. 

Do roku 1945 možno však hovoriť o slavianofilstve ako o konštrukte. Až po roku 1945 sa stal súčasťou oficiálnej slovenskej a československej ideológie, a po roku 1948 kľúčovou súčasťou komunistickej ideológie zasahujúcej do všetkých oblastí súkromného a verejného života.  V roku 1945 vydal Alexander Matuška úvahu Štúr včera a dnes, kde sa v polemike s „majstrami fašistickej kultúry za bratislavského režimu“ prihlásil k Štúrovmu Slovanstvu a svetu budúcnosti, ktoré nazval „záveťou a odkazom slovanským“.  A horlil za „slovanskú koncepciu  politickú a celkove kultúrnu“.  Paradoxne postavil proti fašistickej inštrumentalizácii Štúra jeho socialistickú ideologizáciu slovenského národa v rúchu ruského samoderžavia, ruského diplomatického (úradného) jazyka, pravoslávia a občinného systému.