zvíťazili tí, ktorí boli počas konfrontácie s komunistickým režimom zalezení. Československo sa rozpadlo pod taktovkou nacionalistickej rétoriky „revolucionárov druhej vlny“, ktorí si hovorili „národní“. Boli to zväčša bezostyšní klamári a nenažranci. Túto svoju osobnostnú črtu si ponechali dodnes. Vidieť v zákonodarnom zbore fašistov je tristné, no predstava, že by mohli aj vládnuť je ako zlý sen. Máme totiž precedens z čias vojnovej Slovenskej republiky.
Reči o odvekej túžbe Slovákov po samostatnom štáte boli pre drvivú väčšinu ľudí smiešne. Medzičasom si mnohí na túto lož zvykli, podobne ako na reči o tom, ako si oba politické národy rozchodom pomohli. Celý proces rozpadu Československa mal znaky kriminálneho konania a ako taký sa aj ocitne pred súdom dejín. Presnejšie: tak ho do dejín zaznamenajú historici a literatúra. Vinníci zostanú nepotrestaní. Máme v tom prax – nepotrestané ostali aj zločiny komunizmu a jeho kati i kápovia.
Dodatočne konštruované „argumenty“, legendy, symboly a rituály sa možno vžijú, zľudovejú a nadobudnú heroickú podobu. Presne takto totiž poslúžia posilňovaniu národnej identity a súdržnosti národnej pospolitosti. Motivácia „otcov zakladateľov“ či autorov scenárov rozpadu Československa, vrátane v Moskve vyškolených profíkov a ich spolupáchateľov, zrejme zapadnú prachom. Národy chcú byť na svoje dejiny hrdé. Čo na tom, že boli vyfabulované navzdory faktom? Hlavne, že máme „pokoj na prácu“, hejže?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.