extrém je tu. Inštinktívne pociťujeme jeho prítomnosť a zároveň zaznamenávame nemohúcnosť tých, ktorí by nás mali pred ním chrániť (napr. súdy, polícia, zákonodarstvo) aj tých, ktorí by ho mali jasne identifikovať, opísať, pojmovo vymedziť („mienkotvorné elity“, intelektuáli, pedagógovia, novinári, sociálni vedci, filozofi, teológovia a pod.).

Nie div. To, čo sa donedávna nachádzalo na okrajoch politického spektra, sa dnes tlačí k jeho stredu. Včerajší extrém sa dnes stáva súčasťou mainstreamu v domácej aj medzinárodnej politike. A zvykáme si. Je to do istej miery obranná reakcia: nemôžeme predsa celý deň a celý rok behať po uliciach, po byte aj po pracovisku s nervami „na dranc“ z toho, že už nič jasne neplatí, že nikde nie je ani stred, ani pevná pôda pod nohami. Odtiaľ nie je ďaleko k tomu, aby sa nejaký extrém stal novou normou. Pri hľadaní riešenia nám nepomôže postaviť sa „do stredu“ názorového spektra. Tak dosiahneme nanajvýš priemernosť či konformnosť, a tá sa môže stať vernou slúžkou zlých pánov.

nástrahy liberalizmu 

Platnosť povedaného sa neobmedzuje len na oblasť politiky. Koniec koncov, politika je odraz spoločenských nálad, voličských preferencií, morálneho ovzdušia. Politická objednávka vychádza z motívov, ktoré môžu byť mimopolitické, predpolitické alebo oblasť politiky presahujúce. Samo konanie či vyhlásenia politických aktérov nehodnotíme len z hľadiska technológie narábania s politickou mocou, ale siahame pritom napríklad po morálnych pojmoch, keď konanie našich predstaviteľov chválime alebo karháme. Naše postoje a konanie v každodennom živote, naše duševné stavy, naše cnosti a neresti, presvedčenia, viery a neviery, naša ekonomická situácia, to všetko a mnoho ďalšieho spoluurčuje kvalitu (a nekvalitu) našej politickej reprezentácie, to všetko sa podpisuje na povahe, vitalite alebo úpadku občianskej spoločnosti. Keď nejakým spôsobom trpí naše súkromie, trpí aj verejná sféra. A ak sa v osobnom živote správame ako mamľasi odtrhnutí z reťaze...