po strastiplnej päťdňovej ceste z bombardovaného Charkova prekročili slovenské hranice EÚ niekoľko hodín pred svitaním siedmeho marca. Tridsaťpäťročná realitná maklérka Viktória utiekla s osemročnou dcérkou Mašou, otcom oslobodeným od brannej povinnosti kvôli vysokému veku a mladšou susedou z paneláku s jej sedemročnou dcérkou Saškou.    

chceme na Slovensku nájsť domov 

„Momentálne máme všetko potrebné,“ reaguje so slzami v očiach na našu otázku mladá Ukrajinka v sklade humanitárnej pomoci bratislavskej Vysokej školy sv. Alžbety, ktorá im poskytla ubytovanie na študentskom internáte. Z Charkova ušli autom druhého marca po bombardovaní do neďalekého tichého mestečka Lozova, kde prespali tri noci u kamarátky. Odtiaľ pokračovali do Dnepru, kde nastúpili na vlak smerom do Ľvova, aby prišli čo najbližšie k hraniciam EÚ. Vlak preplnený ľuďmi na úteku zostal stáť na polceste v Ternopiľe, odkiaľ sa už pre technické problémy nepohol ďalej. Niektorí si vzali taxík, im sa podarilo nájsť autobusové spojenie ku štyristo kilometrov vzdialenému hraničnému priechodu v Užhorode. Hranicu prešli po pár hodinách čakania v noci o tretej. Do siedmej rána zostali v humanitárnom stane, odkiaľ ich odviezol autobus do Košíc. Tu si našli lacné ubytovanie na jednu noc, aby sa „upokojili, dobre vyspali, okúpali, zohriali a rozmysleli si, čo ďalej“, vysvetľuje Viktória. 

Rozhodli sa pre Bratislavu, ktorú im odporučili spolu s kontaktnou adresou vysokej školy dobrovoľníci v pohraničí. Manželia oboch mladých žien zostali bojovať na Ukrajine v okolí Charkova. Zatiaľ sú v dennom kontakte. „Sme veľmi unavené, málo sme spali, oddýchneme si a potom sa rozhodneme, čo budeme robiť ďalej,“ vysvetľuje druhý deň po príchode do Bratislavy realitná maklérka. Slovensko pre ňu nie je tranzitnou krajinou, rada by tu s dcérou a otcom zostali, aby bola čo najbližšie k manželovi. Od pondelka si začínajú hľadať prácu a školu pre deti. „Ak sa nám to nepodarí, pôjdeme ďalej hľadať krajinu, kde sa bude dať žiť,“ dodáva pri rozlúčke.