upozornenie: Článok bol písaný na jar v roku 2019 po vydaní sérií knižiek a článkov predovšetkým amerických politológov na tému fašizmu v súvislosti s nástupom Donalda Trumpa, stredoeurópskou vlnou populizmu a rozširovaním či prehlbovaním autoritárstva vo svete. Niektoré z nich sa zmieňovali o Ivanovi Iľjinovi, o ktorom sa na Západe dovtedy veľa nevedelo – bol čiastočne preložený len do nemčiny, keďže v Nemecku istú dobu pôsobil. Jeho myslenie malo však podľa viacerých autorov vplyv na Vladimíra Putina. Tento vplyv som v tej dobe považoval za obmedzený na ruskú vnútornú politiku. Iľjinova „filozofia“ mi pripadala komická, a tak som článok poňal s určitým humorom, ktorý sa už dnes zdá nemiestny. Odľahčený tón tak treba vnímať „z historickej perspektívy“, do ktorej už však patrí celá viera v Putinovu racionalitu či v to, že svoje imperiálne chúťky obmedzí len na bezprostredné okolie.

Iľjinovo a Putinovo myslenie sa vyznačuje skôr nešikovnou racionalizáciou archaického myslenia než skutočnou argumentáciou a Snyderov pesimistický pohľad dnes platí asi v ešte väčšej miere ako pred štyrmi rokmi. Vo svetle súčasných Putinových vyjadrení by k nemu kultúrni antropológovia mohli pridať ešte „hierarchickú kozmológiu“, v ktorej sa šliape po národoch v ruskom područí a kope do štátov mimo neho, aj omfalitickú vieru v existenciu „pupku sveta“, za ktorý Putin považuje Kyjevskú Rus, a teda „nemôže“ ju nechať mimo ruských hraníc (predchádzajúce vytrvalé snahy ruských archeológov nájsť tento pupok sveta v Rusku boli asi neúspešné). Bez ohľadu na jednotlivosti a detaily však súčasné udalosti zrejme potvrdzujú základné východiská uvedených autorov – čiže presvedčenie o racionalite Putinovej politiky sa asi ukazuje byť mylné.

Poďme však k samotnému článku.

Vlézt do hlavy člověku, jehož introvertnost mu závidí i Švédi, a navíc k tomu prošel dlouholetým elitním špionážním výcvikem, nedovede téměř nikdo, pravděpodobně ani sám Putin.