sme poučovaní o tom, že ruská duša, ruská kultúra, ruské inštitúcie, ale aj podvyživenosť či absencia inštitúcií a nedostatok garantovaných slobôd alebo práv, to všetko reprezentuje akúsi skrytú vyššiu pravdu a civilizačné posolstvo. Že sme však príliš duchovne tupí, aby sme túto pravdu vedeli rozpoznať. Dokonca aj tí, ktorí nesúhlasia s režimom, sa občas v tomto smere prerieknu. Európa a Západ by boli bez ruského zasahovania a ruskej sily bezvýznamné, neschopné a bezradné. Západ je nedochôdča, Rusko jeho pestún a záchranca. Keďže sa však zdá, že Rusko nemilujeme tak silno, ako by sme mali, ruskí vodcovia a propagandisti nám nezabudnú pripomenúť, že koniec koncov rozhoduje sila. A že jej majú dosť na to, aby nás premenili na hromadu dymiacich trosiek, možno rádioaktívnych. A že Sovietsky zväz sa nemal rozpadnúť, a že to čoskoro napravia, až sa nestačíme diviť!

sektárska „dialektika“

Hrubá propaganda má aj svoju subtílnejšiu intelektuálnu paralelu, siahajúcu hlboko do histórie, a to nie je žiadna upokojujúca správa. Apologéti ruskej cesty k spáse sa vyznačujú pozoruhodnou schopnosťou zmierovať nezmieriteľné protiklady, ignorovať evidentné fakty, a to všetko s poriadnou dávkou apokalyptického pátosu.