napríklad dnešná vojna na Ukrajine má svoj kontext v neúspechu demokratickej transformácie postsovietskeho Ruska. A problémov je oveľa viac. 

Dôvod, prečo pokladám za dôležité o tomto predmete hovoriť, sa dá zhrnúť pod slovo „úzkosť“. Nad perspektívou nášho (áno, aj nášho) ústavného systému garantujúceho slobody a práva sa znova sťahujú mraky. Nie, nemienim tu vyslovovať žiadnu predpoveď neodvratnej skazy. Ide skôr o veľkú a znepokojivú otázku. Krízové stavy sú jednako na niečo dobré. Nútia nás nanovo sa zaoberať základmi zriadenia a politického systému vôbec. Nejde o štúdium bežných politických sporov, ale podmienok samotnej existencie verejného rozmeru nášho života. Nuž, a naša sloboda závisí aj od toho, či si tento verejný rozmer dokážeme zachovať a ubrániť.

nepríjemné pravdy

Ako si dnes znova, hoci neochotne, uvedomujeme, naša sloboda nie je samozrejmosťou, aj keď sa na ňu neraz odvolávame ako na prirodzenú, vopred zaistenú danosť. Máme dozaista dobré dôvody byť presvedčení, že liberálna zastupiteľská demokracia je lepším zriadením než totalitarizmus. Stačí už letmý pohľad na dejiny dvadsiateho storočia a počty obetí, ktoré si totalitarizmus vyžiadal. Bohužiaľ, táto prostá skutočnosť ešte negarantuje automatické víťazstvo lepšieho zriadenia. (Keby to tak bolo, mali by sme dnes úplne iné problémy.)

Naopak, „konštitúcia slobody“ od nás vyžaduje neustálu údržbu a obranu. A to vyžaduje aj uvedomiť si, že také pojmy ako „sloboda“, „práva“ alebo „rovnosť pred zákonom“ vyrastajú z istých preexistujúcich podmienok. Práva a sloboda neexistujú vo vákuu, mimo času a priestoru, mimo konkrétneho morálneho, právneho a politického prostredia. Aj „ľudské práva“ sa stanú prázdnym pojmom, ak nedôjdu k svojmu naplneniu v konkrétnej rovine práv občana. A práva neexistujú bez zodpovedajúcich povinností.

Treba opakovať, že stav, v ktorom môžeme požívať práva a slobody, je výsledkom dlhej, neplánovanej (a neplánovateľnej!) evolúcie oveľa viac, než dielom vedomých plánov a ústavného konštruktérstva. V skoršom 18. storočí konštatoval Giambattista Vico: Homo non intelligendo fit omnia: „človek sa stal všetkým čím je bez toho, aby rozumel ako“. To môžeme vztiahnuť všeobecne na náš druh, no aj na jeho úžasne variabilné vzorce spoločenského správania, nevynímajúc modernú demokraciu a výdobytky slobodnej ekonomiky.