toto zriadenie nielen priznáva vlastné problémy a obmedzenia pri riešení najrôznejších ľudských problémov. Tieto problémy sú reálne a keďže v slobodnej spoločnosti nepanuje príkaz zatĺkať ich, aj sa o nich dosýta hovorí, niekedy priam tára a ako to v takej situácii zvyčajne býva, možno ich aj dezinterpretovať a zneužívať na nečisté ciele. Možno mu vytknúť aj to, že je pozostatkom minulosti, zdedeným reliktom, ktorý je načase vedome a možno vedecky zmeniť. A vôbec: ako by mohol systém založený na ideách neskorého 18. storočia (a plný všelijakej „systémovej nespravodlivosti“) obstáť pri výzvach nášho skvelého veku? Staré rovná sa zlé, už preto, že sa to naďalej nedokáže udržať na vlastných nohách, teda zvládať vlastné neliečiteľné rozpory.

osudová príťažlivosť?

Príležitostne sa zastupiteľskej demokracii a kapitalizmu aj na teoretickej úrovni vytýka, že si pestujú vlastných nepriateľov, ba že ich vlastný triumf môže znamenať ich zánik. Karol Marx bol vo svojej kritike kapitalizmu ako systému, ktorý si vychováva vlastných hrobárov, vynikajúci práve vo svojej logickej konzistentnosti. S každým triumfom kapitalizmu dochádza k ďalšiemu prehĺbeniu jeho rozporov, ktoré sú vlastné jeho podstate a ktoré sám nevie riešiť. Až raz príde čas...