uvedomenie si, že minulosť druhej svetovej vojny nám opäť dýcha na krk v neočakávaných okamihoch, je o to znepokojivejšie, že táto vojna, ako sa ukazuje, zanechala po sebe viac otvorených otázok, než sme si zvykli pripúšťať. Aj súčasná ruská vojna proti Ukrajine nám to pripomína. Putinov režim ju prirovnáva k niekdajšej Veľkej vlasteneckej vojne, ktorú Sovietsky zväz viedol vo vlastnom oficiálnom podaní ako „očistu“ Európy a sveta od „fašistickej poroby“. Rozpliesť dlhodobo vytvárané propagandistické klbko môže byť náročné. Rovnako aj kvalifikovaný odhad šancí a rizík v dnešnom konflikte. Rozumnej politike v každom prípade prospeje pripomenúť si niektoré relevantné fakty, postrehy a súvislosti.

prehratý mier

Carl von Clausewitz formuloval svoju klasickú poučku o vojne ako o pokračovaní politiky inými prostriedkami vo viacerých verziách. Všetky naznačujú, že vojna nevzniká ani sa nekončí vo vákuu. Na začiatku vojny sú vždy nejaké politické okolnosti, a na jej konci vždy znova vystupuje do popredia „politický účel“. Politické ošetrenie výsledkov vojny môže byť lepšie alebo horšie fungujúce, viac či menej stabilné, spravodlivé alebo nespravodlivé, prijímané alebo neprijímané zúčastnenými stranami. Od kvality tohto politického ošetrenia závisí, či sa dosiahne stabilný mier alebo pôjde len o oddychovú pauzu pred vypuknutím ďalšieho otvoreného násilia.

„V predstavách totalitných ideológov sa genocída civilistov významovo rovnala boju proti ozbrojenému nepriateľovi.“

Keď francúzsky maršal Foch po podpísaní Versaillskej mierovej zmluvy konštatoval, že nejde o mier, ale o „prímerie na dvadsať rokov“, pomenoval tým osudovú slabosť nového vznikajúceho systému. Foch síce kritizoval Versaillskú zmluvu z iných dôvodov, než ju odmietali Nemci (pokladal ju za príliš benevolentnú), to však nemení nič na tom, že pri svojom časovom odhade trafil presne, aspoň pokiaľ išlo o dočasný mier v Európe. Paralelné bojiská v Ázii, ktoré neskôr splynuli s európskou vojnou do ďalšieho, ešte rozsiahlejšieho a ničivejšieho celosvetového požiaru, relativizovali aj toto dvadsaťročné „prímerie“ roky predtým, než v Európe došlo k nemeckému napadnutiu Poľska v roku 1939.

Prvá svetová vojna privodila krach starého európskeho systému – v rozdelení síl aj v jeho ideologických odôvodneniach. Žiadny večný mier však nenastal: ani mierové zmluvy, ani zriadenie Spoločnosti národov, ani ďalšie ambiciózne plány, vyhlásenia a zmluvné záruky nezabránili pokusom o zmeny statusu quo (ak sa o nejakom dalo hovoriť), novým lokálnym konfliktom, ďalšiemu zbrojeniu a prípravám na ďalšiu veľkú vojnu. 

absolútna vojna

Dochádzalo aj k ďalším pohybom, ktoré sa ukázali určujúce pre priebeh a charakter novej vojny. V neposlednom rade išlo o vzostup nových nevídaných ideologických hnutí.