kontext bol zrejmý, reč sa implicitne točila okolo známej Kalvínovej doktríny o predestinácii, ktorú Barth zaujímavým spôsobom revidoval, hoci v princípe ju neodmietol. Nuž, a Barth na položenú otázku odpovedal, že hoci možnosť veriť vo vlastné zavrhnutie je priam desivá, prinajmenšom je možné predstaviť si, že niekto naozaj verí vo vlastné zavrhnutie, dokonca to môže dotiahnuť do dôsledku – až po presvedčenie, „že je nielen v pekle, ale že je diabol“. To by však bolo podľa Bartha vzopretie sa Kristovi a odvrátenie sa od viery. Viera vo vlastné zavrhnutie má v sebe čosi absurdne negatívne, môže však byť zvláštne seba-napĺňajúca.

Položená otázka a obdržaná odpoveď jednako neboli záležitosť „čisto akademická“. Preskočím inak zaujímavé podrobnosti debaty a nadviažem (azda nie príliš svojvoľne) súvislosťou, ktorá sa pri nej môže vybaviť, hoci nebola explicitne spomínaná.