a pritom ide – povážte – o fikciu! Nech už takéto počínanie držiteľov svetskej moci vyzerá akokoľvek hlúpo či trápne, stojí za otázku: čo je to za fikciu, ktorá im stojí za to, aby k nej zakazovali prístup svojim ovládaným subjektom? Bližší pohľad ukáže nielen, že mocnári ašpirujúci na neobmedzenú moc majú dôvod vidieť v nej odraz seba samých. Samotné ich plány, ambície a morbídne sny sa začnú javiť menej smiešne. A zo všetkého najdesivejšie je pomyslenie, že by totalitné programy mohli trvalo a univerzálne uspieť – napriek všetkému odporu, ktorý im doposiaľ kládol skutočný svet a život, a ktorý viedol ku krachu ich doposiaľ najvýznamnejších odrôd v 20. storočí.

„falzifikácia dobra“

Orwellova antiutópia, svojsky miešajúca žáner románu a úvahy, rozpráva príbeh o triumfe totalitnej moci, ktorá sa sama predstavuje ako nositeľ spásy, hoci v zvláštnom, zvrátenom zmysle slova. Pre opis podobných vízií si tu vypožičiam výraz od Alaina Besançona, na ktorého dielo sa tu ešte viackrát odvolám: „falzifikácia dobra“ (la falsification du bien).