smolensk, rok po tom. Sobotné ráno. Ako zvyčajne píšem niečo do Gazety Wyborczej, aby to Renata stihla v pokoji do nedele preložiť. Popoludní ma čaká futbalový zápas môjho syna, v nedeľu návšteva babičky. Popíjam veľký hrnček nescafé s mliekom a pomaly sa nad klávesnicou prebúdzam.
Za oknom jarne spievajú vtáky, brezy sa začínajú zelenať. Najskôr esemeska od Kamily, šéfky internetových Lidoviek, a trochu kamarátky. Či som počul, že pri Smolensku spadlo lietadlo s prezidentom Lechom Kaczynským. Prvé, čo mi zíde na um, je, že je to vtip. Je však desiaty, nie prvý apríl. Zdvíham telefón a volám. Nie je to vtip.
Dopíšem dve posledné vety článku do Gazety a o niekoľko minút už začínam písať na internetový server Lidoviek. Je jar, na synov futbal sa teším, babička potrebuje nakúpiť... Ale postupne, rádovo v minútach, mi dochádza, že z toho asi nič nebude. Telefonát zástupcu šéfredaktora, dopísanie komentára, v ktorom píšem, že sa tá havária asi nikdy nevyšetrí, hodina na zabalenie, zrušenie všetkých schôdzok na najbližšie dni, zopár stoviek eur z redakčného trezoru, fotograf si ešte chvíľu hľadá svoje náčinie a o druhej popoludní ideme.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.