aj keby išlo iba o striktne vymedzené otázky právnej vedy, stále by to bol hustý prales. Spory však zasahujú aj oblasť politiky, morálky, do hry sa dostávajú odvolávky na kultúru a tam, kde je kultúra, nájdeme spravidla aj nejaký kult – sme teda konfrontovaní aj s otázkami náboženstva. To platí tak pre vysoko religiózne spoločnosti (ako v USA), ako aj pre spoločnosti značne sekularizované (ako v Európe). Pravda, miera religiozity v spoločnosti a miera odluky cirkvi od štátu nie je jedno a to isté, a to sa týka aj miery vplyvu náboženstva na politiku a zákonodarstvo.

zabudnuté základy?

Je to prirodzené. Ani právo, tobôž ústavné právo, neznamená len technológiu prijímania či dokonca „vyrábania“ zákonov, hoci mnohí z nás sú zvyknutí naň takto nazerať. Dotyky a prieniky s inými disciplínami sú nevyhnutné. Filozofia práva sa tu zdá kardinálnym spomedzi takýchto „prienikov“. Ale tam, kde sa právna filozofia pokladá za nepraktickú výstrednosť, na ktorú pri riešení aktuálnych problémov nie je čas, nastupuje stranícka zaslepenosť a meranie síl prostredníctvom „priamej akcie“.

Ignorantský populizmus sa dostáva do konfliktu s arogantným elitárstvom a v konečnom dôsledku sa právo politizuje. A hoci sa dnes radi odvolávame na „kritické myslenie“ (ten výraz už dostal krídla), v skutočnosti ho už nevieme odlíšiť od nekritického ideologizovania. Dnes často pretriasané „kultúrne vojny“ sa tak pri bližšom ohľade javia ako zárodky ideologických konfliktov, a stačí letmý pohľad na históriu, aby nás pri tejto zmienke zamrazilo.

„V čase demokracie sme si zvykli pozerať sa na právo ako na nástroj dosahovania konkrétnych výsledkov, ktoré pokladáme za dôležitejšie než dodržiavanie pravidiel pre ne samé.“

Hoci prípad Roe v. Wade nie je výlučne predmetom tejto krátkej reflexie, má význam ho spomenúť.