leto je síce istá príležitosť uvedomiť si význam voľného času alebo aj rôzne dnešné deformácie tohto významu. Nie je však jedinou takouto príležitosťou ani jediným príkladom, na ktorom možno tento význam demonštrovať. Letné prázdniny sú pozostatkom čias, keď naši predkovia museli venovať zvláštnu pozornosť a energiu žatevným prácam, a to s pomocou celých rodín, nielen tých „nukleárnych“, ale aj rozšírených sietí príbuzenstva. Veľmi zjednodušene povedané, rodiny sa schádzali pri istej príležitosti a pod tlakom istej potreby, ktorá jej jednotlivých členov v istom zmysle vytrhávala z rytmu činností iných častí roku. Práca na poli akiste nie je dnes bežná predstava o voľnom čase, bola však čímsi zvláštnym a oddeleným. A táto zvláštnosť a oddelenosť viazaná na istý cyklicky sa opakujúci čas, je tu pre nás jedným z kľúčových pojmov.

kultúra a posvätno

Reč bude o súvislosti, ktorá dnešnému človeku nie vždy napadne: o súvislosti voľného času s posvätnom, mohli by sme povedať aj: so zážitkom posvätna, s ľudským prežívaním svätého, teda nedotknuteľne oddeleného. Kultúra a kult patrili v doterajších dejinách vždy k sebe. Pravda, zďaleka sa to nevzťahovalo len na roľnícke kultúry, hoci „agrikultúrna revolúcia“ je v dejinách náboženstiev neopomenuteľnou a vlastne nezvratnou udalosťou; sám pojem kultúry vo svojom historickom pôvode spája kultiváciu pôdy a bohoslužbu v jednom celku.

Prastaré ríše založené na mobilizácii poľnohospodárstva veľkého rozsahu (Egypt, Mezopotámia, Čína atď.) chápali samy seba ako odraz božského poriadku univerza. V tomto zmysle panovník reprezentoval božstvo a celá ríša ostrov poriadku, ktorý pôvodne povstal z primordiálneho chaosu a ktorý by doň mohol spätne klesnúť, keby zanedbal svoje povinnosti voči božstvám, ktoré ho udržujú, a občas sa správajú kruto a nevyspytateľne. Aj potom, čo bol tento kompaktný obraz sveta prelomený a diferencovaný – svedectvom takejto tvorivej deštrukcie sú biblické texty – zážitok posvätna pretrváva, hoci v nových podobách. Čo je však vlastne tento „zážitok“?

„správa za pochodu“

Dnešný človek si často pod „svätým“ predstaví (za predpokladu, že pre neho nie je už ničím, než predmetom výsmechu) čosi skrz-naskrz nudné, asepticky čisté, morálne bezúhonné, tiché a zdržanlivé.