otvoril som správu až večer: „Dnes v noci Karol odišiel. Syn Matej.“
Bola to zlá, naozaj zlá správa. Napriek únave z cesty som dlho do noci ležal s privretými očami a spomínal na Karola Rosmányho.
Každý človek sa po určitom pracovne odžitom čase dá rozpoznať podľa stôp, ktoré po sebe zanechá. Stôp, ktoré v prípade umelca tvoria jeho diela. Podľa nich sa dá merať nielen profesionálna, ale aj ľudská kvalita tvorcu.
Meno Karola Rosmányho poznám od detstva. Bol prítomný v nejednej knihe, ktorú som čítal. Grafická úprava: Karol Rosmány, hlásala tiráž, a ja som jeho meno bral ako samozrejmú súčasť knižnej kultúry. Osobne som sa s ním zoznámil až v novembri 1989. Prišiel k nám na VPN s návrhom loga pod pazuchou.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.