ako kedysi začiatok 20. storočia, tak aj jeho koniec sprevádzali nemalé nádeje, ktoré však narážajú na nepríjemné fakty, problematizujúce vieru v pokrok. Nie, nevysmievam sa z nádejí na lepšie zajtrajšky. Tobôž po tom, čím sme prešli v uplynulom storočí. Schopnosť pozerať sa s nádejou do budúcnosti je vlastne príznakom zdravého rozpoloženia. Byť optimistom nie je žiadna hanba. Avšak optimizmus môže byť podložený aj nepodložený, legitímny aj nelegitímny; podobne pesimizmus nemusí byť znakom realizmu či zdrojom užitočných varovaní, ale chytráckou pózou, ktorou si už vopred obstarávame alibi pre prípad neúspechu. Kameň úrazu, na ktorý viera v pokrok naráža, musíme lokalizovať presnejšie.

nejednoznačnosť pojmu

Existuje možnosť pokroku? Ak áno, v čom skutočný pokrok spočíva? Aby sme mohli zodpovedať na tieto otázky, musíme si vyjasniť, v čom pokrok nespočíva, aké sú jeho falošné ponímania či aké okolnosti pokrok vylučujú. Znamená to nielen prehrýzť sa množstvom vulgárnych alebo  polovzdelaných klišé. Musíme tiež nahliadnuť do sofistikovanejších ideologických konštrukcií, ktoré dokážu zastierať pohľad aj nepochybne inteligentným ľuďom.