aj mnohé dnes populárne ideologické trendy, heslá a symboly budú možno s odstupom niekoľkých ďalších desaťročí vyzerať neuveriteľne hlúpo. Opakujem však: možno! Nemožno vylúčiť ani to, že dovtedy úplne osprostieme. A aj dočasné pomätenia mávajú následky, ktoré nemožno napraviť.

história ako kladivo

Keď sa pozrieme bližšie na rôzne odnože ideologických hnutí z krajnej ľavice aj krajnej pravice, objavíme isté opakujúce sa vzorce. Na tomto mieste sa zameriam špeciálne na jeden prvok, ktorý by sa dal zhrnúť aj pod názov „historicizmus“. Ide o isté schémy nazerania na doterajšie dejiny, ktoré relativizujú všetky idey, presvedčenia, autority aj inštitúcie ako „historicky podmienené“, niekedy však vedú aj k určitým predpovediam o budúcnosti. Na to nadväzuje predstava, že budúcnosť patrí tomu, kto dejiny a ich skryté zákony správne pochopil, kto stojí na ich „správnej strane“ a kto koná v súlade s týmto poznaním. Ideologické predstavy vykazujúce podobné zmýšľanie môžu byť „pokrokárske“ aj „reakčné“, môžu vychádzať z predstavy skvelej budúcnosti aj idealizovanej minulosti, no ich stúpenci budú o sebe vždy tvrdiť, že stoja na tej správnej strane vývoja.

Fašizmus a nacionálny socializmus sú známe svojím odvolávaním sa na predkov, na minulosť,  na „kultúru“ ako antitézy k rozumu aj návody, ako dejiny poprieť a radikálne prepísať. Máme tu však aj pokusy o radikálne revízie, ktoré môžeme v duchu doterajších jazykových konvencií nazvať „ľavicové“; symboly a kľúčové slová, heslá a zaklínadlá môžu byť odlišné, no základné vzorce sú tu prítomné, hoci vo svojich vlastných „farbách“.