budem osobný. V roku 1968 som mal 19 rokov. 21. augusta ma ráno zobudil otec: „V noci nás napadlo ruské vojsko a s nimi aj ďalšie armády Varšavskej zmluvy“ a odbehol k rádiu ďalej počúvať správy.

Chvíľu som zúril sám vo svojej izbe, oblepenej chemickými vzorcami. V tom období som sa učil na skúšku z chémie na medicíne. Fantazíroval som, že naše vojsko by mohlo aspoň pár dní brániť naše hlavné mesto, Prahu. A čo potom? Ozbrojený občiansky vzdor? Partizánsky odpor? Hnev mi dokonca diktoval predstavu, že sa pridám k ozbrojenému odporu. Ako študent som totiž predtým v Prahe intenzívne prežíval „Pražskú jar“, vlnu slobody v prvých 7 mesiacoch roku 1968, verejné debaty s intelektuálmi, zaujímavými ľuďmi, študentské hapeningy, prelamovanie komunistickej cenzúry v médiách. Toto všetko by malo skončiť?