slovenské školstvo by potrebovalo dobrého ministra školstva, má samoplagiátora (teda, v čase písania tohto textu, v čase jeho čítania už môže mať niečo horšie). Asi ešte viac by potrebovalo dobrého ministra financií, má všeplagiátora (opäť v čase písania tohto textu, v čase jeho čítania nič horšie mať nemôže). Za týchto okolností nijaké pozitívne zmeny školstvu nehrozia. A tým by sa mohla obligátna septembrová úvaha na túto tému skončiť.

Lenže keď vieme, že rozumná školská reforma a výrazné zvýšenie financovania vzdelávania sú v nedohľadne, dáva nám to možnosť zamyslieť sa nad vecami jednak slobodnejšie a jednak hlbšie. Keď nemôžeme nič robiť, nemusíme rozmýšľať o tom, čo presne treba urobiť a ako rýchlo to treba spraviť. Bez pragmatického tlaku na rýchle zmeny môžeme lepšie uvidieť, aké nezamýšľané dôsledky by mohli priniesť naše pokusy školstvo zlepšiť. A k čomu môžeme dospieť, ak sa o to nepokúsime.