začalo sa to Vrbom a Wetzlerom
To, že malo kráčanie aj ďalší význam - spojený s mojou prácou a hodnotami, bolo veľkou motiváciou navyše. Prvé dva dni som vtedy kráčala s celou batožinou - ako vravia váhy na letiskách, mala dvadsaťtri až dvadsaťšesť kíl. Vravela som si, že kráčam predsa príbehmi ľudí, ktorí mali miliónkrát ťažšie podmienky než jeden batoh na pleciach. Vrba - Wetzler bol zdrojom množstva inšpirácií, uvedomovania si prítomnosti, ale aj fyzickým peklom. Urobila som množstvo začiatočníckych chýb. Viac ako 20 kíl som eliminovala na asi 3 po 2 dňoch. Krvavé otlaky, modriny, svalovka, únava ma sprevádzali až do konca. Nebola som však sama. Sila skupiny môže byť čarovná (ale je aj mnoho situácií, keď je opak pravdou).
To, že som tam vtedy šla, však hodnotím ako jedno z najlepších rozhodnutí posledných rokov.
stopami ukrývaných detí
Táto skúška mala byť predchodkyňou zvládnutia aspoň časti Cesty SNP. K tej som sa ešte nedostala, ale počas Vrba - Wetzler vznikla počas diskusií s Robertom Schmidtom a Zuzanou Kohútovou idea memoriálu Stopami ukrývaných detí a zrazu sú tu výzvy inšie, nielen fyzické. Ale najmä organizačné a fundraisingové.
Dnes už elementárne chyby s batožinou, či topánkami počas memoriálu nerobím. I keď počas 1. ročníka som so sebou zas ťahala za tašku kníh - visel nado mnou Damoklov meč s dizertačkou. Naivne som si myslela, že budem po večeroch písať, ale meč padol, a aj doktorandské štúdium. Asi to tak malo byť. Túto vetu si zvyknem opakovať často.
Pri topánkach platí jediné - nič nepokazíte, keď ich budete mať viac. Aj keď ich ani raz neobujete. Tričko aj spodnú bielizeň operiete, rozchodené topánky nezoženiete. A compeedy (zázrak na otlaky) sa pre istotu v každom vačku tiež zídu. Ono to vždy z fotiek vyzerá ako krásna prechádzka Slovenskom, realita je mnohokrát inšia.
stále ľahšia ťažká cesta
Trasa Stopami ukrývaných detí je dnes pre mňa fyzicky relatívne ľahšia. Od roku 2019, kedy prišla tesne pred vypuknutím Covidu na Slovensko hlavná postava nášho memoriálu, Eli Vago, ju poznám dobre. Viem, čo ma čaká od prvých krokov vo Vrútkach. Stále ma prekvapí cieľ v nedohľadne počas druhého dňa zo Serede do Nitry. Zastávka vo Zvolene a slová o vojnovej histórii tohto mesta od Jozefa Klementa mnou vždy zatrasú. V Múzeu SNP každý rok objavím niečo nové, a počas posledných troch dní v lesoch medzi Banskou Bystricou a Čiernym Balogom sa neviem vynadívať. A súčasne si nedokážem predstaviť, ako by som v tejto síce čarovnej, ale stále nevyspytateľnej prírode dokázala prežiť mesiace. Bez jedla, vody, tepla. Lebo, čo ak by som nemala to šťastie, ktoré mal Eli s rodinou a nenašla by som ľudí, ktorí by bolo ochotní riskovať vlastné životy, aby zachránili cudzie? Keď dennodenne sledujem, koľko zla v ľuďoch kypí nielen na sociálnych sieťach, ale aj v uliciach, obchodoch, verejnej doprave, vážne sa obávam, či by sa našli ľudia podobní tým, ktorí získali titul Spravodliví medzi národmi. Toto leto ma však celkom upokojila kniha Ľudskosť od Rutgera Bregmana. Ak ste ju ešte nečítali, odporúčam po nej siahnuť. Mne pomohla hľadať, aj keď niekedy ide skôr o dolovanie v baniach, v ľuďoch dobro a ľudskosť.
Eli našťastie, mal šťastie na veľmi odvážnych ľudí. Aj vďaka nim, nám mohol rozpovedať svoj príbeh.
Únavu počas memoriálu Stopami ukrývaných detí cítim každý deň. Násobí ju však zodpovednosť za všetko okolo toho. Každý rok je iný. S inou skupinou, aj keď niektorí sa vracajú už pravidelne. S iným procesom príprav, samotnej realizácie. Už to nie je len o večernom počítaní otlakov, škrabancov, štípancov. Je to makačka dlho pred prvým stretnutím vo Vrútkach a nekončí nedeľou a odchodom z Čierneho Balogu.
Nič z toho by sa neudialo bez tímu, ktorý tvorí Post Bellum. Keďže ide o neustálu tvorbu, zlepšovanie, niekedy narazenia, prirodzené sú aj rôzne prskania. Niekedy sa naše predstavy rôznia, dôležité však je, že sa nakoniec dáko utrasieme. A tak to má byť.
Po minulé dva roky bol najväčší oriešok posledný večer s podujatím nielen pre skupinu, ale aj pre verejnosť na Čiernom Balogu a jeho spojení s celodennou túrou. Rok 2022 už nemal takéto podujatie jedno, ale tri. Ach, ako som si nadávala, že som toto dopustila!
Každý element navyše je počas týždňového podujatia s desiatkami ľudí, vážna záležitosť. Zrazu to nie je už „iba“ starostlivosť o skupinu, ktorú už po prvom dni ľúbite, ale aj o hostí a hostky, ďalších účinkujúcich, všetko musí byť čik čak. Nie vždy sa to podarí stopercentne.
Ale presne pre to, príde ďalší ročník. Aby sme si vymysleli niečo ďalšie, urobili lepšie, a aby ste to všetko mohli zažiť s nami. Preto príde memoriál Stopami ukrývaných detí 2023.
Urobte si už teraz plán na leto o rok, bude to pekná motivácia a aj čas na trénovanie máte: https://fb.me/e/1FqeAhunn
Tak ako to bolo tento rok čarovné, únavné a nabíjajúce, tak to bude aj o rok. To, že s nami tento rok celý posledný deň odkráčala pani prezidentka bolo neuveriteľné povzbudenie k záveru, kedy už sily dochádzali. Nezabúdať je veľmi fajn. A v porovnaní so skutočnosťou, ktorú kopírujeme, je celý ten týždeň aj tak iba „brnkačka“. Verím, že aj o rok budeme s Elim. Minimálne online.
Video (12 min) z tohto ročníka:
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.