čo je ohrozené? Ohrozená je občianska spoločnosť ako spoločnosť svojprávnych, zodpovedných, vo verejnej sfére činných ľudí. V roku 1989 sa zo zástupu znova stali občania, ktorí deklarovali vôľu rozhodovať za seba, a svoju túžbu začali aj napĺňať. „Byť občanom“, to bol vtedy objav, ktorý prirodzene vyvolával eufóriu. „Slobodnými“ sme mohli dovtedy byť len vo veľmi obmedzenom zmysle slova. Boli sme odkázaní na našu obmedzenú sféru súkromia a aj toto súkromie bolo systematicky okliešťované, pod neustálym vonkajším tlakom režimu ako neustále ňúrajúceho, všadeprítomného dozorcu.

Sama podstata tohto režimu od neho vyžadovala, aby ľudí pripravoval o súkromie. Ak sa normalizačný režim mohol zdať v tejto veci pomerne benevolentný, bolo to najskôr preto, že zvyšky zmrzačeného súkromia, ktoré toleroval, umožňovali odbúrať nespokojnosť, ktorá by inak mohla opäť preniknúť na verejné priestranstvá a režim znovu ohroziť. „Normalizátori“ pochopili, že ľudí je bezpečnejšie uplácať zdaním súkromia, než zahnať ich tam, kde by už nemali na výber.

Skutočná verejná sféra neexistovala. Presnejšie, okupovala ju vládnuca štátostrana, ktorá ju zbavila podstaty a zároveň sfalšovala tým, že ju premenila na javisko organizovaných masových rituálov. Tieto rituály predstierali spontánnosť, boli však vnútené. A aj keď to všetci vedeli, všetci predstierali – či aspoň väčšina z nás po väčšinu času, vo väčšine prípadov, a to stačilo, aby celý cirkus mohol pokračovať. Až raz... ale ten príbeh by sme mali poznať.

realita a jej odporcovia

Stručne možno povedať, že v totalitnom režime verejná aj súkromná sféra strácajú jasnú hranicu, ktorá ich vymedzuje. A obe upadajú spoločne, pričom sa zároveň zvláštnym, zvráteným spôsobom miešajú na nerozoznanie. V slobodnej spoločnosti však predsa medzi súkromnou a verejnou sférou existuje napätie. Práve preto, že obe sú reálne a pôsobia na vlastnom poli, nesplývajú  a ani jedna nevypratáva miesto pre tú druhú.