slobodná spoločnosť môže zvíťaziť svoj dnešný konflikt s aktuálnymi nepriateľmi. „Môže“ však neznamená „,musí“. Môžeme aj prehrať. Sklon premýšľať o súčasných a budúcich vojnách v pojmoch víťazných včerajškov je v istom zmysle pochopiteľný, nie je však ospravedlniteľný. Dnes nás vystavuje riziku prehry strategických rozmerov.

„zrútenie katedrály“

Dvadsiate storočie je bohaté na príklady toho, ako víťazné mocnosti predchádzajúcej vojny môžu prehrať tú nasledujúcu, potom, čo zaspali na vavrínoch vlastného víťazstva. Porazený nepriateľ (za predpokladu, že sa opätovne zo svojej porážky pozviecha) si podobný prepych spravidla nemôže dovoliť. Jeho vynachádzavosť je z núdze cnosť, môže však byť smrtiaca pre protivníkov, ktorí svoju stratégiu stavajú na prekonaných postupoch a predpokladoch.

Prvá svetová vojna skončila uprostred prevratného vývoja nových zbraňových systémov, ktoré ešte nestihli prejaviť svoj potenciál. Tí, ktorí vo víťazných mocnostiach upozorňovali na nové, revolučné spôsoby ich uplatnenia, boli vojenským aj politickým establišmentom zaznávaní, zosmiešňovaní, marginalizovaní. To, na čo napríklad J. C. Fuller vo Veľkej Británii alebo ešte plukovník Charles de Gaulle vo Francúzsku upozorňovali, nebola prostá existencia nových zbraní a technológií; tie boli dostatočne známe. Išlo o nové, revolučné spôsoby ich využitia. 

V čase, keď napredovalo zbrojenie nacistického Nemecka, písal de Gaulle o potrebe vytvoriť nový „nástroj preventívneho a odvetného úderu... motor, ktorý, ak je obrnený, má takú palebnú a údernú silu, že rytmus boja je v súlade s rytmom manévrov.“ Hoci ešte v zárodočnej podobe, zo zhodnocovania možností poskytovaných novými zbraňami sa začal postupne vynárať koncept, čoskoro známy pod menom Blitzkrieg.