a tak ten, kto chce strachom doraziť protivníka, napokon neraz zistí, že všetko, čo pre tento cieľ robí, zasahuje jeho domáce línie. Rusko to zisťuje práve teraz.

Nie, nemám na mysli jav, keď strach používa ako zbraň niekto, kto sa už sám bojí, a preto strachom skúša ťať druhých, hoci to sa stáva dosť bežne (aj Rusom, práve teraz). Mám na mysli to, keď si samo používanie strachu proti protivníkom vyžaduje také metódy, ktoré chtiac-nechtiac produkujú strach aj u „vlastných“.

nemusíte ich rovno postrieľať, ale...

Vývoj v ruských diskusných reláciách bol od 24. februára zaujímavý. Televízne obrazovky šírili povznesenú náladu v štýle „my tým Chocholom ukážeme“, moderátor Vladimír Solovjov trúsil hrubé vtipy a ešte hrubšie odkazy, že Ukrajina zmizne z mapy a veď, napokon, nikdy neexistovala, jeho hostia sa bojovne zapájali. Nik v debate nepovedal nič, čo by protirečilo Putinovmu plánu na trojdňovú vojnu: dobyť Kyjev, vymeniť vládu, zajesť si chleba so soľou, ktorý prinesie vďačná oslobodená populácia.

„Mimochodom, je ešte jeden dôvod, prečo sa možno bojíme menej, než by sa čakalo. Spomenie si teraz niekto na pandémiu?“

To, že tieto reči trvali dlhšie ako tri dni, asi nikoho nerušilo. TV šírila strach smerom na Ukrajinu aj smerom do sveta ešte aj vtedy, keď už bola ruská obrnená kolóna zaseknutá a ostreľovaná na ceste k tomu vytúženému Kyjevu ako na jarmočnej strelnici.

Rušivé tóny prišli až s ruskými prehrami. Pustite si tie relácie dnes. Ak si pamätáte február, marec, apríl a ešte aj veľkú časť leta, užasnete. To, že sa v éteri ozýva kritika vedenia operácie, je už pomaly bežné. Ale aká! Šéfka televízie RT Margarita Simoňanová vykrikuje, že za tie hanebné prehry by mala byť generalita potrestaná – dodáva, že nemusia hneď niekoho zastreliť, ale práve toto vyznieva skôr výhražne ako upokojujúco.

Pointou Simoňanovej výlevov však bolo takmer slzavé priznanie, že sa jej nechcelo prísť na Červené námestie, kam ju pozvali na oslavy anexie (pardon, úspešného referenda a pripojenia nových ruských území).