mala za úlohu vykryť nedostatky niekdajšej Spoločnosti národov – tá, ako sa všeobecne súdilo, zlyhala, keď nedokázala zabrániť katastrofe druhej svetovej vojny.

Kým spomenuté výročie je príležitosťou, stav súčasného sveta je priamym dôvodom znova sa zamyslieť nad pôvodom, povahou a perspektívami rôznych projektov jednotného sveta a trvalého mieru. Pôjde o zamyslenie kritické, pretože podobné projekty majú pri všetkej ušľachtilej, či aspoň pochopiteľnej túžbe po lepšej budúcnosti aj ilúzie. A tie sa v praxi môžu ukázať nebezpečné vo svojich nezamýšľaných dôsledkoch.

1945: koniec a začiatok     

Nádeje boli v roku ukončenia druhej svetovej vojny a založenia OSN podobné ako v roku 1918, dôvody zabrániť ďalšej katastrofe ešte naliehavejšie. Podmienky, v ktorých sa mal nový projekt uskutočniť, boli však v istých ohľadoch výrazne odlišné.

Po prvé tu bola prítomnosť atómovej bomby – nový faktor v medzinárodných vzťahoch, vo vojne aj mieri; čoskoro, od roku 1949, keď ZSSR otestuje svoju prvú atómovú bombu, bude každá ďalšia úvaha o svetovej slobode a demokracii narážať a lámať sa na elementárnejšej otázke holého prežitia.

Po druhé, samotnú antifašistickú alianciu v druhej svetovej vojne tvorili štáty so zásadne odlišným politickým zriadením a ideologickým základom. Konflikt budúcej studenej vojny bol zakódovaný už v tejto skutočnosti. Úvahy západných demokracií o tom, čo sa stane so vzťahom k sovietskemu spojencovi, rovnako nevyhnutnému ako problematickému, až budú mocnosti Osi porazené, nemali v tom čase jasné kontúry, a ešte neprenikli dostatočne do vedomia.