pamätám si časy (a nie je to taj dávno), keď sa takmer každé zakopnutie na našej potácavej ceste za slobodou po roku 1989 vysvetľovalo ako „pozostatok minulosti“. Prinajmenšom sme mali výrazný sklon používať komunistickú, či užšie: „normalizačnú“ minulosť ako univerzálnu výhovorku. S tým súvisela predstava, že celou našou úlohou je akési definitívne, jednorazové vyrovnanie sa s minulosťou a „dobehnutie vývoja“, po ktorom môžeme už len spočinúť na vavrínoch v pohodlí slobodného zriadenia, pod ktorým tak či tak mnohí videli najmä možnosť konzumu. Tomuto nazeraniu zodpovedala módna téza o „konci dejín“ (ktorý nenastal, čo nie je žiadne prekvapenie).
Dnes sme v situácii do značnej miery odlišnej. Minulosť komunistického režimu ako samozrejmé „vysvetlenie“ našich trápení sa z nášho uvažovania akosi vytratila.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.