dokáže Putin prijať porážku? Už teraz vieme, že ju neprijíma. Neponúkne rezignáciu ani nezasadne za rokovací stôl, ak k tomu nebude prinútený. Čím prinútený? Očakávame od neho, že sa bude správať „rozumne“? To môže znamenať všeličo. Napríklad by to znamenalo, že vojnu proti Ukrajine by ani nezačínal.

Ale to, ako sa javí jeho situácia nám, je jedna vec. Druhá je, ako sa javí jemu, respektíve predstaviteľom jeho režimu. Ich pohľad je od nášho zjavne odlišný. Aj na základné morálne  kategórie. Zdá sa, že „ich“ morálka nie je „naša“ – a to je jedna z mála vecí, v ktorých sa s nami pravdepodobne zhodnú. A vždy budú vystupovať ako bojovníci za spravodlivosť a dobro, kým ich protivníci, aj tí, čo sa s protivníkom solidarizujú, budú vždy „temnými silami“.

gangstri a ideológia

Povahu Putinovho režimu (a ďalších podobných) dostatočne nepochopíme, ak k úvahám o jeho zločineckom charaktere nepridáme aj zreteľ k jeho ideologickému rodokmeňu a ku genealógii jeho morálky, rozumej: zvláštne ponímanej morálky. Zločinecké motívy sú tu prítomné, za nimi sa však nečrtá prostá absencia morálky, ale jej zvláštna falzifikácia. Putinov príbeh je príznačný. Dnešný ruský vodca začínal svoju kariéru (a nebol v tom jediný) na rozhraní rozpadajúcich sa sovietskych bezpečnostných štruktúr a organizovaného zločinu. V tomto prostredí sa kalil jeho charakter, cibrili jeho schopnosti, konštituovalo sa jeho nazeranie na svet a na ľudí. Zdedená ideológia našla svoje nové uplatnenie v novej situácii, aj keď sa už na jej pôvodné tézy nedalo jednoducho a priamočiaro odvolávať.

„Nevystupujeme proti sebe navzájom s nezmieriteľnou zášťou práve v mene vznešených princípov?“

Máme teda síce do činenia s bandou gangstrov, sú to však gangstri ideologicky vyškolení, konajúci v mene niečoho, čo prezentujú ako vyššie dobro.