od roku 2014 bolo slovo vojna spojené s takým už otrepaným čo-ak? Keď išli bojovať príbuzní alebo známi, bolo to také malé, každodenné vnútorné peklo. Správy, posty na fejsbúku dobrovoľníkov, horúčkovité hľadanie celoxu (gáza na zastavenie krvácania, pozn. prekl.), vojenského oblečenia, obuvi, či iných drobností, aj nedrobností.
Každá zbytočná kopejka putovala dobrovoľníkom, ktorí sa za tie roky vyprofilovali ako „ľudia, ktorým možno veriť“. No aj tak, asi od roku 2016 sme boli presvedčení, že tu, v Kyjeve možno spokojne žiť, vychovávať deti, chodiť na dovolenky. Dokonca prichádzali na návštevu Rusi, moji príbuzní, moji priatelia, ktorí chápali čo a ako, reálne videli veci a dalo sa s nimi rozprávať.
Od konca roku 2021 sa začali šíriť myšlienky vojny. Za posledné roky sme už prestali reagovať na výroky „v Ukrajine sú fašisti a naši dedovia bojovali...“, na reči o veľkosti ruského národa a na popieranie existencie Ukrajiny a Ukrajincov. Samozrejme, že v rokoch 2014-15 som reagovala na také vyjadrenia, rozhorčovala som sa, vyvracala som názory na fejsbuku, oponovala som, no veľmi rýchlo som sa toho nasýtila a rezignovala som. Za celé tie roky sme sa unavili z počúvania a čítania hlúpostí ruskej propagandy a bývalých priateľov, známych a príbuzných ovplyvnených sledovaním ruskej televízie a vytvorila sa silná imunita voči týmto nacionalistickým nezmyslom. Toľkokrát zazneli výroky ruskej propagandy „vymazať túto Ukrajinu z mapy sveta“, že sme sa tým už prestali zaoberať ako niečím nereálnym a prestali sme to vnímať. Nemôžete sa ustavične báť, keď niekto povie nejaký blud. A možnosť rozpútania vojny dnes, v civilizovanej spoločnosti, sa javila ako blud nejakých idiotov.
24. februára ma zobudil muž. Povedal, že začala vojna. Idem na internet a... do riti... rakety, bomby... Ako je to možné? Čo máme robiť? Čo sa robí v takom prípade, keď je vojna? Volajú priatelia – odchádzame tam a tam ak chcete ísť s nami, stretneme sa o tridsať minút. Nechápem nič. Neviem čo je správne. Obaja s mužom ale vieme, že náš dom sa nachádza na mieste, kde nebude bezpečne. Balíme veci a ideme ku kmotrovi do rodinného domu, kde zostávame týždeň. Trápim sa len otázkou – a kde vezmeme jedlo? Horúčkovito triedim neveľké zásoby (áno, zvykli sme si kupovať maximálne na týždeň a tak zásob nie je veľa). V Kyjeve je reálna nákupná panika, kilometrové rady pred obchodmi s potravinami. Kúpiť dve kilá ryže je jednoducho šťastie. A hlavne, nikto netuší, na aké obdobie si treba urobiť zásoby. Kmotor má veľkého psa, ku ktorému sa správa ako k dieťaťu alebo blízkemu priateľovi a ja sa pristihnem pri myšlienke: „Nedostáva ten pes priveľa mäsa?“ Pozriem sa na kmotra a zahanbím sa.
Moja najlepšia priateľka je v časti Kyjeva, ktorá je obkľúčená. Spojenie nefunguje a ja takmer prichádzam o rozum, že neviem, čo je s ňou. V hlave sa mi všetko krúti, treba niečo robiť, nejako Aňu zachrániť, no všetky možnosti sa ukazujú ako nereálne. Rodičia sú v Charkove a ja mám ďalšiu dilemu – ako im pomôcť, ako zariadiť, aby mohli odísť? Majú starého hluchého psa a kocúra. Brat s deťmi a so ženou v meste, ktoré dnes už neexistuje. No vtedy ešte existovalo a oni v pivnici, chválabohu, všetci živí. Neviem si predstaviť, ako sa to dá zvládnuť – už raz utekali z Donecka, všetko opustili, a teraz opäť, už s dvoma deťmi. Snažím sa mu byť oporou, presviedčam ho, aby prišli do Kyjeva, je tu byt, budeme tu všetci spolu. Nechcem písať o tom, čo museli prekonať cestou, no nakoniec prišli, všetci živí.
Zisťujem, že za 30 rokov života na Ukrajine mám priateľov, známych alebo príbuzných prakticky v každom meste. A správy vnímam cez prizmu „dnes bombardovali Charkov a Alena neodišla...aj Odesu, musím zavolať, zistiť ako naši... Lozovaja je okupovaná, je tam ležiaca babka... sestra a teta sú v Gostomele...“ a od toho všetkého puká srdce. Niektorí klienti volajú, lebo sú zvyknutí, že „v akejkoľvek nepochopiteľnej situácii zavolaj svojmu advokátovi“. Irina má sestru Lenu, ktorá je so synom v Gostomele. Lenu a jej 14 – ročného syna viac ako týždeň znásilňovali. Lena má zlomené nohy a ťažké poranenia genitálií. Keď do Gostomelu prišli naši, syn vyskočil z okna. Ira mi volala a hľadala možnosti, kde by preoperovali sestru. Našli sme v Kyjevskej oblasti, operovali ju. Ešte v tom týždni Ira volala a povedala, že sestra zomrela. No nie na následky zranení, ona už ďalej nechcela žiť a lekári jej nemohli pomôcť. Neopúšťa ma pocit nereálnosti...
Posielam do pekla všetkých príbuzných a priateľov z Ruska. Zo dva dni som plakala a trápila sa – čo to všetko má znamenať ? Bombardovanie, ničenie, smrť, pokladajú možno nie za bežné, ale za rozumné opatrenie, nevyhnutnosť. Nevyhnutnosť zabíjať nás? Slová „no čo, musíte niečo vydržať a všetko bude dobré... Ukrajinci si svojich sami zabíjajú... máte tam fašistov...“ toto všetko môj mozog nespracováva. Všetkých si blokujem. Nemám silu vysvetľovať, ani nič dokazovať. Nechcem, nemôžem. S bolesťou pochovávam spomienky na všetko čo bolo medzi nami dobré. Ako po každom pohrebe, aj teraz ostáva vo vnútri smútok.
Mám veľmi starostlivého a rozumného manžela. Ak niekedy o niečom rozhodol, spravidla som súhlasila, lebo to bolo logické a rozumné riešenie. A teraz hovorí, že ak rakety dopadajú už 500 metrov od domu, treba odísť, ochrániť dieťa. Manželka jeho spolupracovníka odišla na Slovensko a je tam možnosť nájsť ubytovanie. Horúčkovito sa pokúšam rozpamätať, čo viem o Slovensku. Nič ma nenapadá okrem toho, že je to niekdajšia časť Československa. Ubytovanie sa našlo a ja a dcéra ideme.
Cesta do Užhorodu trvá štyri dni s množstvom chceck-pointov, obchádzok, zamínovaných ciest. Ubytovať sa v hoteli je nereálne, nocujeme v nejakom vlhkom opustenom dome (chválabohu nie za 200 dolárov za noc), potom u úžasných príbuzných môjho muža (ktorí majú plný dom prichádzajúcich a odchádzajúcich ľudí, a všetci v teple, nasýtení, uložení do čistých perín). Ten pocit nereálnosti ma stále neopúšťa ani na chvíľu. Pocit, že som v nejakom bláznivom filme, ktorý sa práve končí a ja budem zase žiť ako predtým. Na hranici sú ženy s deťmi nervózne, unavené. Máme šťastie a dlho nestojíme. Prechádzame hranicu a pocítim veľkú neistotu z neznámeho. Cesta – krásna krajina, zasnežené hory, mestečká s akýmisi perníkovými chalúpkami, horské cestičky plné zákrut. Posledné kilometre, som na hranici svojich možností, veľmi ma bolia oči.
na Slovensku
Ako im budem rozumieť? Ako dlho budem takto utekať? Vystačia mi peniaze (ktorých v tejto situácii nie je veľa)? Stretávame sa s Janou, majiteľkou slnečného bytu na severe Prievidze. Usmieva sa, hovorí o nejakých detailoch, vidno, že nás čakali. Čakali s túžbou pomôcť, s pochopením. Pre mňa je samotná situácia strašne diskomfortná, že som nútená hľadať pomoc a spoliehať sa na dobročinnosť. Drží ma len myšlienka, že musím vydržať dva-tri mesiace a potom uvidíme. Ráno, keď sme sa vyspali, s potešením zisťujem, že Jana nám pripravila zásobu potravín a všetkého potrebného, takže jeden- dva dni nemusíme vyjsť z bytu.
Všimla som si, že žiadna Ukrajinka sa nechce nazývať „utečencom“. Našlo sa lepšie slovo „odídenec“. Nechceli sme si pripustiť, že je to na dlho. Pomenovanie utečenec evokuje arabov, afričanov, ľudí z chudobných rozvojových krajín, ktorí túžia vymaniť sa z ničoty, nasýtiť seba aj deti a pripraviť pre ne lepšiu budúcnosť. Stále odmietam vnímať seba ako utečenca. Nechcem na to viac myslieť. Všetci chceme ísť domov.
Žijem s vedomím toho, že len prežívam... Ráno sa začína čítaním správ. Lenkin byt celý zhorel. Našťastie oni stihli ujsť. Pozerám na fotku ako prišli pred mesiacom do nového bytu. Aha, aká modrá izbička malého športovca. A tu je ten byt. Zuhoľnatené ohnuté rúry na pozadí čierno-popolavých stien.
Aňe sa podarilo odísť z okupovaného územia. Na ceste k sestre do Nemecka sa zastavuje u mňa na pár nocí, aby si oddýchla. Ráno som prišla do izby, kde spala so synčekom, nezdržala som sa a plačem. Spí tu maličké, chudučké žieňa s čiernymi kruhmi pod očami. Syn sa k nej pritíska a niečo sa mu sníva. Dva týždne hladovali v pivnici, nemali dosť jedla, vody, signál. Večer sme sedeli na balkóne, ona plakala a pýtala sa: „Prečo? Oni nechápu, že všetci budú prekliati, oni, ich deti, aj deti ich detí? Za to, čo ľuďom urobili...“
oslobodili ich, keď Rusi odišli z Buče
Ja som dostala nejaký pooperačný zápal. Hlava ma tak bolí, že už dva dni nemôžem spať na vankúši, spím po sediačky, aby sa hlava o nič neopierala. Pokúšala som sa sama dostať k lekárom, aby mi urobili CT, no nepodarilo sa mi to. Je tu iný systém. Pomohla mi Jana, vysvetlila mi čo a ako, chodila so mnou, sprevádzala ma, pomáhala mi, všetko sme vybavili. Úplne ma odrovnal moment, keď som jej chcela vysvetliť, aké som mala zranenia a ukázala som jej fotku po úraze. Ona sa rozplakala. Bolo mi to strašne nepríjemné, no... aké musí mať človek veľké srdce, že vníma cudziu bolesť ako svoju?
Naozaj, nedokážem nájsť dostatočné slová vďačnosti. Síce tie slová vyslovujem, ale nie je to ono, stále to nie sú tie správne slová. Janu si zapamätám navždy. Za jej nevtieravú starostlivosť, za pozornosť voči Kati, za to, že nám pomohla nestratiť sa v tejto vynútenej emigrácii. No predovšetkým zato, že som od nej nikdy nepocítila ani náznak poníženia. Za jej prístup nie ako k nešťastnému utečencovi ale ako k človeku. Ono to zabolí, keď ťa miestni obviňujú z nejakého nepochopenia existujúceho poriadku, keď sú vzťahy také, že sa cítiš ako človek druhej kategórie. Keď ľudia nerozumejú – prečo si neberiem produkty zadarmo v charitatívnom centre, veď som utečenec. Keď sa muž na benzínke podráždene pýta, načo som sem prišla, veď mám také dobré auto. Mnohí nechápu takú jednoduchú vec, väčšina neprišla na Slovensko preto, že na Ukrajine sa im žilo zle alebo boli chudobní. A áno, mnohí máme so sebou nejaké drahšie veci zo svojho predchádzajúceho života – značkové kabelky, dobré oblečenie, autá. No my utekáme pred bombardovaním na takých autách a v takom oblečení aké máme.
Momentálne väčšina utekajúcich všeobecne nemá možnosť pracovať, dosahovať predchádzajúci príjem a úroveň života. A to človeka gniavi. Ono je naoko všetko v poriadku, dobré. No v noci sa zobudíš a začneš rozmýšľať – a čo ďalej? Ja som celý život pracovala, mala som úžasnú prácu, ktorú som milovala. Byt, v ktorom som si všetko urobila tak, ako som chcela. Hobby, ktoré mi prinášalo potešenie. Aktívny, zaujímavý život, v ktorom sa rokmi vytvoril okruh priateľov, rybičky, kocúr Vasilij. A zrazu zmizol, rozbil sa na márne kúsky tento život, a čo bude ďalej – neviem. Vytvorila som si nový algoritmus života na jeden deň – trochu sa vyspať, pozrieť, či dnes ostreľovali mestá, kde bývajú blízki... deň akosi ubehne v očakávaní ďalšieho rovnakého dňa s cieľom zaspať a vedieť, že všetci sú živí a zdraví.
Slovensko sa prekvapivo ukázalo ako krásna krajina. Nádherná príroda, úplne úžasná. Deň čo deň som obdivovala západ slnka. Hory, nebo, ticho. Prvé týždne som si myslela, že naša oblasť Prievidze je nejaká výnimočná, že je tu tak veľa kvetinárstiev. Napríklad ako je v Kyjeve veľa lekární, na každom rohu. Ako sa neskôr ukázalo, všade je veľa kvetinárstiev a to je také pekné! Keď sa oteplilo, všimla som si, s akou láskou sa Slováci starajú o svoje domy, ulice.. Kdekoľvek, kde len môže byť čo len maličký kvietok, on tam určite bude!
Veľmi nežný, spevavý jazyk. Taký láskavý. Nezvyčajné slová, akými sa oslovujú deti: macík, Janička... Veľa slov podobných ukrajinským. Krásne slovenské kroje a tance. Bola som úprimne prekvapená ako chutne a esteticky servírujú jedlo v Janinej rodine. Neuvedomila som si hneď, aké som mala šťastie, že som na svojej ceste stretla práve Janu – múdru, veľmi peknú, inteligentnú ženu. Samozrejme, že bolo pre mňa veľmi zaujímavé vidieť, ako Slováci žijú, aké majú tradície, zvyky. Nadchla ma tradícia „nedeľnej polievky“. Možno sa to volá inak, no ja som si to takto zapamätala. Stretne sa celá rodina, aj aj mňa niekoľkokrát pozvali aj s dcérkou, a jedia túto polievku. Pred obedom modlitba, príjemná nálada, kryštálovo priezračný vývar a k nemu v druhej miske rôzne prílohy – zelenina a rezance. Veľmi sa mi to páčilo.
V podstate som stretla úžasných ľudí. Asi od začiatku mája som sa ale začala stretávať so všeličím. Ako sa ukázalo, nejaká vlna propagandy sem zrejme prišla. Zopár zlých chlapcov na ceste, rozhovory ľudí v okolí, ako „ani jedna strana nemá pravdu a treba sa dohodnúť...“, po takých rozhovoroch potom v noci nespíš a rozmýšľaš – ale akože, veď veci sú jasné, ako sa nedalo dohodnúť s Hitlerom, ani teraz sa nedá s Putinom. Vtedy zaberie len protiveta – no tak, dajte Putinovi polovicu Slovenska, aby nebojoval a bude dobre. Nie, nie je to normálne, ale až na príklade svojej krajiny, svojho domu, svojej kuchyne všetko lepšie pochopíš.
Koncom mája mám naplánovanú operáciu. Prichádzam domov a nezdržím sa sĺz. Všetko naokolo vonia mojim predošlým životom... Prehltávam slzy a vo vnútri cítim nenávisť, príšernú, pálčivú nenávisť k barbarom.
V Kyjeve je v podstate ticho. No, ticho... Vzdušné poplachy dva až päťkrát denne. Cez deň je to ľahšie, ale v noci počujem húkanie sirény a myseľ pracuje – nikto nevie kam táto raketa letí. Možno dopadne 5 kilometrov od nás a možnože letí na náš dom. Možnože tých 7 minút do úkrytu je našich posledných 7 minút. Vstanem, idem pozrieť dcérku, muža. A potom sa mi dlho zaspať nedarí. Za týždeň som vyčerpaná, keď v noci nespím, celý deň ma bolí hlava. Viem, že takto sa to ďalej nedá, treba odísť.
Prácu si neviem nájsť. O tri mesiace je jasné, že situácia sa začína meniť. Pracovať vo fabrike fyzicky nezvládnem. A iná práca nie je. Naskytá sa príležitosť ísť pracovať vo svojom odbore do Anglicka. Najprv sa toto riešenie, odísť na druhý koniec sveta, javí ako nerozumné a nereálne – no začína to do seba zapadať – býva tam dávna priateľka, ktorá mi aktívne pomáha, nachádza ubytovanie a odchod sa stáva realitou. Ja a dcérka dostávame víza a vyrážame autom. Je mi veľmi zaťažko prijať takéto rozhodnutie utekať ďalej. V Prievidzi som už mala dosť známych, krásnych ľudí. Jana a jej rodina, dievčatá v CreActive, maliarka Lena, Ira z Charkova s piatimi deťmi, Katin učiteľ maľovania. A všetko už bolo známe, aj prekrásny byt, všetko už bolo zabehnuté.
Pocit neistoty je strašne deprimujúci. Keby sme aspoň vedeli, koľko to celé bude trvať. Ak 5 - 6 mesiacov, asi by som nikam nešla. Rozdelila by som si peniaze na takúto dobu a prežila by som ju. No, bohužiaľ, toto nikto nevie a ja musím premýšľať, ako vyžiť ďalej.
Do Anglicka sme prišli trajektom, privítali nás priatelia Julie, mojej spolužiačky zo základnej školy, Angličania David a Liz. Idúc za ich autom, prešli sme asi 300 kilometrov k domu.
Ak to zhrniem, v krátkosti – všetko je tu iné. Maličké mestečko, ako dekorácia k filmu Harry Potter. Domy z Viktoriánskeho obdobia. Náš dom je v porovnaní so susednými domami pomerne veľký, má aj pozemok. Všetko je inak ako sme zvyknutí. Zamyká sa na opačnú stranu, voda tečie z dvoch kohútikov, kúri sa uhlím, jazdí sa vľavo. Žijú tu s nami dve drzé, sivé veveričky, zajačica so zajacom, niekoľko sov. Snažím sa pochopiť ako sa treba zaregistrovať. Prišli susedia zľava, priniesli melón na zoznámenie. Veľmi rezervovaní a zároveň veľmi usmievaví. Naokolo je mnoho ukrajinských vlajok, Angličania dávajú najavo svoju podporu, a to, ako sa ukazuje, je veľmi podstatné.
Náš dom nemá číslo ani ulicu, volá sa Cottage na konci sveta. Júlia sa o nás veľmi bojí, snaží sa pomôcť ako môže. Veľmi ostro odsudzuje toto ruské vojenské šialenstvo, hoci sama je Ruska. Celá jej rodina žije v paralelnej realite televízneho sveta. Zo všetkých síl sa snaží správať sa k nám citlivo. Dnes sme išli mojim autom do mestečka Grimsby kúpiť SIM kartu, bez anglického telefónneho čísla sa nemôžeme zaregistrovať. V aute hrá hudba z môjho USB kľúča, pieseň o Ukrajine. Julka plače.
svitlana Artamonova je advokátka z Kyjeva. Momentálne žije v Anglicku s dvanásťročnou dcérou Kaťou. Tá je autorkou obrázku. Preložila Jana Magdolenová.
Prispejte na nákup elektrocentrál. Nedopustime, aby Ukrajinci mrzli a žili v tme.
https://www.donio.sk/generator-pre-skolu
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.