práve v kontexte veľkonočného diania sa zjavuje aj význam príbehu Vianoc, z ktorého tak mizne sentimentalita.

Príbeh narodenia zbavený niektorých dodatočných ornamentov je drsný ako svet, v ktorom sa odohráva. A keby len drsný! Od narodenia v maštali až po potupnú smrť na kríži Ježišov príbeh aj osoba budia pohoršenie. Ježiš je „kameň úrazu“.

V zámere evanjelistov a apoštolov však nejde o prostú pragmatickú históriu tohto sveta. Tí, čo príbeh rozprávali, spísali a v kanonických podobách zachovali, tak robili vo svetle svojej viery. Svet je v tomto rozprávaní nielen prítomný vo svojich faktoch a kauzálnych vzťahoch. Je zároveň oslovený; a to nie niekým zo seba samého. Je oslovený zdrojom vlastného bytia, ktoré je jeho počiatkom aj koncom. Tým počiatkom aj koncom je Slovo, Logos, v ktorom Boh vo večnosti vyslovuje sám seba.

Ako to vôbec ide dohromady: príbeh niekoho, koho by aj dnes spoločnosť označila za „lúzera“, a vtelenie slova Božieho?