1

31. december 1992 bol posledným dňom Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Nič ho nemohlo charakterizovať lepšie ako posledné minúty roka na spoločnej televíznej obrazovke. Tesne pred polnocou vystúpili na rozlúčku predseda federálnej vlády Josef Stráský a predseda Federálneho zhromaždenia Michal Kováč. Michal Kováč vo svojom príhovore s uspokojením skonštatoval, že vznik dvoch samostatných štátov „zabránil potenciálnemu konfliktu v strednej Európe“. Zároveň zopakoval známu formulku Václava Klausa, keď povedal, že štát „sme rozdelili civilizovane a demokraticky, vychádzajúc v ústrety národno-emancipačnému procesu Slovenska“. 

O polnoci sa televízne obrazovky rozdelili tak ako celý štát. Televízna samostatnosť Slovenskej republiky sa začala slovenskou hymnou, už doplnenou o druhú slohu: „To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo / ale hromy blesky / priviedli ho k tomu / aby sa prebralo.“

Ako sa preberalo samostatné Slovensko k realite? Ako kombinácia triumfalizmu a obavy z toho, čo bude.