keď kňazi a teológovia hovoria o filozofii, neraz sa stáva, že iba letmo použijú nejaký ten vytrhnutý citát (často iba pripisovaný nejakému slávnemu kresťanskému filozofovi), ktorý sa im hodí pri rozvíjaní vlastných úvah. Alebo filozofiu stále s určitým viac alebo menej skrývaným dešpektom vnímajú výhradne ako slúžku teológie (na čo raz Immanuel Kant ironicky reagoval tým, že v takom prípade iba nie je jasné, či táto slúžka kráča pred svojou paňou so svietnikom v ruke, alebo či ide za ňou a učupená pridŕža vlečku šiat svojej panej). Benedikt XVI. patril k inej skupine teológov.  

Niežeby bol prívržencom niektorého z prúdov súčasnej filozofie, respektíve filozofie 20. storočia (na rozdiel od Jána Pavla II. inšpirovaného fenomenológiou Maxa Schelera a na rozdiel od Františka, ktorý tu a tam spomenie niektorého z filozofov 20. storočia), no ak išlo o jeho čítanie veľkej filozofickej tradície na kontinente, ktorá výrazne utvárala aj podobu západného katolicizmu, bol jeho kontakt s filozofiou úplne iný.