veľká časť obáv spojených s AI má pôvod v sci-fi a hororoch. Niektoré sa však spájajú s iným obľúbeným žánrom fikcií: desivými predpoveďami budúcnosti. A tak počúvame, že nám AI zoberie pracovné miesta, a tie predikcie znejú veľmi realisticky. „Ako by nám ich mohla nezobrať?“ znie najčastejšie zdôvodnenie strachu. „Bude vedieť urobiť toľko vecí, ktoré dnes robia ľudia, a bude ich vedieť urobiť omnoho lepšie ako ľudia, takže je jediná možnosť – vytlačí z práce ľudí, nie?“

milenec lady Chatterleyovej a my

Ludditi v dobách priemyselnej revolúcie v Anglicku argumentovali presne tak isto proti zavádzaniu strojov do továrenskej výroby a tie stroje aj rozbíjali. D. H. Lawrence v diele Milenec lady Chatterleyovej aj vo svojej poézii zachytil veľa z ľudskej skúsenosti. Okrem iného úžasne zobrazil apokalyptické nálady tej doby – zúfalstvo z ničenia vidieka, odmietanie modernity a doslova očakávanie súdneho dňa, konca ľudstva, k akému mala priemyselná revolúcia viesť.

Dnes je spomienka na tieto dobové hnutia a pnutia skôr úsmevná, ale traumy to boli reálne –teda reálne ľudí trápili. V každom prípade boli prekonané v tom zmysle, že stroje zvíťazili, ale neznamenalo to ani zotročenie ľudí a ani ich vytlačenie z pracovného procesu tak, že by ľudia nemali čo robiť, na čom zarábať a z čoho žiť. (Čo je zrýchlené zhrnutie obáv aj z umelej inteligencie.)

Expert na umelú inteligenciu a reguláciu kyberpriestoru Will Duffield z Cato Institute dostal z programu Human Progress (ktorý patrí k projektom Cato Institute) otázku, ako podľa neho pokrok v AI ovplyvní trh pracovných miest a čo môžu ľudia ako jednotlivci urobiť, aby sa na tieto zmeny pripravili.

Duffield odpovedal, že v porovnaní s priemyselnou revolúciou pôjde o iný typ zmien, ktorý môže zasiahnuť aj mnoho ľudí z takzvaných bielych golierov, pretože AI by raz mohla fungovať v oblastiach ako základný výskum, osobná asistencia či základná právna pomoc. „Napríklad vám v legislatíve vyhľadá správny zákon alebo relevantný precedens.“

„Keď sa dnes hovorí o tom, aké pracovné miesta zaniknú, musíme si uvedomiť, že nemáme ani potuchy o tom, aké pracovné miesta vzniknú.“

Znepokojivá perspektíva? Je tu ale zopár faktorov. Prvý faktor je, dokedy bude AI potrebovať korekciu zo strany človeka a pohľad na chyby, ktoré stále robí, napovedá, že ešte dosť dlho. Celé to trochu pripomína „boj“ medzi živými prekladateľmi a prekladateľským softvérom. Ten je síce už desaťročia strašiakom pre budúcich študentov prekladateľstva, ale v realite zatiaľ „pripravuje o prácu“ najmä neprekladateľov – málokto z dnešných užívateľov strojových prekladov by si tie preklady v minulosti bol zadal ozajstnému, nebodaj certifikovanému prekladateľovi. Skôr by sa bol rukami-nohami pobil so slovníkom. To isté (aj podľa Duffielda) platí o využívaní „kreativity“ – náročky píšem v úvodzovkách – umelej inteligencie v oblasti umenia. Keď si niekto dá vyrobiť obrázok od umelej inteligencie, aká je pravdepodobnosť, že tento istý zadávateľ by bol ešte pred pár rokmi navštívil živého umelca a objednal si kreatívny – náročky bez úvodzoviek – počin od neho? Skutočnú tvorivosť majú skrátka zatiaľ vyhradenú ľudia. A ak niekomu stačí strojová „tvorivosť“, pravdepodobne to nie je klient, ktorý predtým platil za skutočnú tvorbu.

Aj technoperiodikum Wired je toho názoru, že kým tvorba v zmysle výroba sa sčasti dá outsourcovať smerom k AI, tá tvorivá iskra, skutočná kreativita, bude ešte dlho doménou ľudí.

zvyšovanie produktivity, dobrá či zlá zvesť?

A teraz druhý faktor. Považujeme zmeny, ktoré zasiahnu viac biele goliere, za horšie alebo lepšie ako tie, ktoré zasiahnu manuálnu prácu? To je na dlhšiu debatu, ale že stredná vrstva býva väčšinou odolnejšia a flexibilnejšia a lepšie znáša zmeny, by v tej debate mohol byť významný argument. Na strednú vrstvu sa napokon najčastejšie vykašlú aj rôzne štátne populistické podporné programy, čo tu nie je politický podryp, ale jednoduchý postreh potvrdzujúci starú pravdu: stredná vrstva sa väčšinou o seba postará. Takže minimálne v štádiu, kým AI bude pôsobiť v oblasti jej džobov, nejaké sociálne nepokoje nehrozia. Skôr sa črtá rozvoj nových zručností, ktoré budú tvorivou reakciou ľudí na novú situáciu. Aj tu sa podľa mňa AI stane skôr impulzom k ďalšiemu progresu ako postrachom spoločnosti. Banálne povedané, každý problém, ktorý musí ľudstvo riešiť, ho posúva dopredu a keby sme žili v dokonalom svete, kde žiadne problémy nie sú, pravdepodobne by sme zahynuli na nehybnosť.

Ak môžeme veriť odborným odhadom, tak AI už teraz zvyšuje produktivitu – tú, o ktorej nobelovkou ocenený ekonóm Robert Solow koncom osemdesiatych rokov vyhlásil, že je to jediná oblasť, kde sa neprejavuje počítačová revolúcia. Ale čo s tými pracovnými hodinami, ktoré sa nám takto uvoľnia? Kým pesimistovi to evokuje hrozbu výpovede, optimista vníma uvoľnenú kapacitu ako niečo, čo ľudia znovu „investujú“ a využijú pri svojej prirodzenej podnikavosti. V tomto som ja určite optimistka.

ILUSTRÁCIA PETER HOMOLA/DALL-EUmelá inteligencia nájde uplatnenie najmä v opakujúcich sa úlohách, ktoré sa dajú relatívne jednoducho automatizovať. Ľudská práca a kreativita sa potom bude môcť venovať produktívnejším činnostiam. Ilustrácia vygenerovaná pomocou DALL-E.S tým súvisí tretí faktor. Keď sa dnes hovorí o tom, aké pracovné miesta zaniknú, musíme si uvedomiť, že nemáme ani potuchy o tom, aké pracovné miesta vzniknú. AI-neAI, budú vznikať, či už nezávisle od nej alebo v súčinnosti s ňou. Neexistuje skrátka konštantný počet pracovných miest, z ktorých bude AI odhrýzať, ba naopak, je vysoký predpoklad, že AI sama počet pracovných miest skôr zvýši. Nevieme si ich ešte predstaviť, ale ony, našťastie, od našej predstavivosti nezávisia.

Existuje nádejná vízia, že AI nám pomôže vytvoriť interface so všetkými systémami, ktoré sme si v modernom veku vytvorili na zvládanie vlastných záležitostí, ale s ktorými je ťažké držať tempo a, obrazne povedané, držať ich v hlave, uvádza Human Progress. „Konkrétne nám môže pomôcť so všetkým od okresnej webstránky, kde sa riešia miestne dane a parkovacie lístky, cez softvér s výplatami až po bookovanie letenky sa dnes dostalo do roviny, že je to pomerne komplikované a závisí od zapamätania množstva osobných informácií.“ Toto nie sú veci, ktoré by sme dnes zadávali osobnému asistentovi – väčšina z nás si ho nemôže dovoliť.

kreslenie hranice bude nadlho

Je tu však jedna hranica: kým ako pomocníka AI akceptujeme bez námietok, ako jednotlivci so slobodnou vôľou  máme logicky problém s predstavou, že by nám mala niečo „prikazovať“ či nebodaj nám manažovať denný život. Tú hranicu medzi pomocou a manažovaním budeme zakresľovať ešte dlho – možno tak nepredstaviteľne dlho, že nikdy nebude hotová. Napríklad aj preto, že ten prechod od pomoci k manažovaniu nevieme vždy rozoznať (prípadne ho, verní nejakým katastrofickým očakávaniam čerpaným zo sci-fi, budeme vidieť aj tam, kde nebude).

Inou hranicou je regulácia a už teraz sú pokusy štátov a nadnárodných štruktúr o regulovanie umelej inteligencie, aj keď je otázka, čo vlastne chcú regulovať, keď stále presne nevieme, ako sa AI bude vyvíjať, prejavovať, aké od nej budú mať ľudia očakávania a na čo ju budú využívať.

Skúsenosti s reguláciou sociálnych sietí tu môžu a nemusia byť užitočné – ihrisko pre AI je totiž nepomerne širšie. Je to však priestor, z ktorého treba mať strach? Ja osobne si vedome volím možnosť „nie“. Ale keďže to, čo je AI dnes, nemusí byť to, čo bude AI o desať rokov, treba len dúfať vo večnú silu ľudskej tvorivosti, že problémy vyrieši. Lebo áno, tá ľudská tvorivosť je nielen podstatná – ona je zatiaľ tá jediná a napriek svojim obmedzeniam v zásade bezkonkurenčná.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.