19. január je oficiálne dňom oslobodenia Košíc sovietskou armádou. Cieľom stretnutia občanov pri pamätníku padlých sovietskych vojakov na námestí Osloboditeľov bolo poukázať na paradox oslobodenia, ktoré, napriek všetkej úľave z konca vojny a napriek všetkým očakávaniam slobodu neprinieslo. Na podujatí zaznela aj výzva zmeniť názov námestia Osloboditeľov na historicky pôvodný názov: námestie Legionárov.
Iniciatíva „Poznaj a pamätaj“ vznikla na pôde občianskeho združenia Res Cassovia, od roku 2009 združujúceho občanov zaujímajúcich sa o novodobú histórie mesta a regiónu Košíc. Novovzniknutá iniciatíva má za cieľ vyrovnávanie sa s minulosťou komunistického režimu, pripomínanie jeho histórie, zamlčiavaných udalostí, obchádzaných tém a neodsúdených zločinov, zasadzovanie sa o odstraňovanie symbolov totalitných režimov z verejných priestranstiev. Súčasťou programu má byť podľa zakladateľa iniciatívy Petra Neuwirtha aj návrh „novelizácie doterajších zákonov o zákaze propagácie totalitných režimov a symbolov tak, aby nemali len deklaratórne znenie ale aj sankčné vykonávacie predpisy“. Podujatie, ktoré malo poukázať na „odvrátenú stranu oslobodenia“ bolo prvým zo série stretnutí, ktoré sa podľa vyjadrenia organizátorov majú realizovať po celom Slovensku nenásilným spôsobom v súlade so zákonom. Podľa Neuwirtha ide o „nasadenie nového trendu kultúry zhromažďovania a protestov.“
Stretnutie otvorili a moderovali zakladatelia iniciatívy „Poznaj a pamätaj“ Peter Neuwirth a Štefan Šefčík. Medzi ďalšími účinkujúcimi vystúpil spisovateľ Peter Juščák na tému „Odvláčanie našich občanov do sovietskych pracovných táborov“. Odzneli aj čítané úryvky z knihy Petra Juščáka „Krádeže, lúpeže a vraždy, ktoré napáchali sovietski vojaci na slovenskom civilnom obyvateľstve“. Išlo o dva príbehy vraždy dvoch mladých ľudí, Anny Kolesárovej a Andreja Kalinu sovietskymi vojakmi; bohužiaľ, tieto dva príbehy sú len ilustráciou oveľa rozsiahlejšieho zoznamu zločinov spáchaných sovietskymi vojskami a policajnými zložkami na území Slovenska. Medzi ďalšie témy patrila Zmluva o vývoze uránovej rudy do Sovietskeho zväzu z októbra 1945.
„Prečo detoxikovať? Totalitná ideológia pôsobí na vedomie podobne ako psychotropná látka“.
Básnik Tomáš Straka k pamiatke sovietskych vojakov o. i. povedal: „... verím že si zaslúžia dôstojné miesto odpočinku, na našom cintoríne, či v ich rodnej obci. Pamätník ktorý je za nami však nie je len ich symbolickým hrobom, pod ktorým v skutočnosti neležia. Tento pamätník je vlajka označujúca zabrané územie, je to špendlík na mape diktátora.“
Zdenka Nagyová
Počasie stretnutiu príliš neprialo, počet účastníkov bol pomerne skromný, priebeh bol pokojný a pietny. Padajúci sneh s dažďom tlmil hlas rečníkov. To nezabránilo čulej pozornosti miestnej polície, ktorá sa do podujatia pokúšala neustále zasahovať. Zrejme sa obávala nejakého vandalského aktu či iného porušenia zákona. K ničomu takému nedošlo, a nič také ani nebolo zamýšľané. Ani žiadny prejav neúcty k padlým vojakom, ani žiadne popieranie zločinov fašizmu a nacizmu.
Akokoľvek, dotýkame sa tu paradoxu „oslobodenia“ červenou armádou, ktorý je zároveň veľmi chúlostivou témou.
Áno, Sovietsky zväz bol v druhej svetovej vojne spojenec; kľúčový spojenec. Sovietski vojaci (Rusi aj príslušníci ostatných národov ZSSR) prešli krutými bojmi a nepredstaviteľnými útrapami. No už sama skutočnosť, že kľúčovým spojencom v boji proti Hitlerovmu Nemecku sa stal Stalinov Sovietsky zväz patrí k tragickým paradoxom druhej svetovej vojny. K tomu okolnosti, ktoré vojne predchádzali a sprevádzali ju, vrátane sovietsko-nemeckého paktu z roku 1939 so známymi následkami, aj skutočnosti, že sovietsky režim mal už v čase uzatvárania tohto paktu za sebou niektoré zo svojich najhorších zločinov. Patrili k nim aj násilná kolektivizácia vidieka, „veľký teror“ a hladomor na Ukrajine, ktorý sa stal nástrojom genocídy ukrajinského národa. A nezabudnime: samotní sovietski vojaci padali za obeť nielen nepriateľskej paľby, ale aj paľby vlastných „uzatváracích jednotiek“ a represálií vlastného bezpečnostného aparátu.
A smutná história pokračovala aj po „oslobodení“. To slovo dávam do úvodzoviek preto, lebo sa (podobne ako mnohé iné) stalo jedným z tých slov, ktoré stratili svoj pôvodný význam v zideologizovanej reči, ktorá aj v neoficiálnej a disidentskej ruštine dostala pomenovanie „dubovyj jazyk“. „Oslobodenie“ bolo – ako sa čoskoro ukázalo aj tým, čo neverili – predovšetkým výmena moci, vystriedanie jedného porazeného totalitného režimu ďalším, víťazným. Represálie, čistky, vyvlastňovanie, násilie, vraždy, zatýkanie, udávanie, zinscenované procesy, väznenia, mučenie, popravy. „Oslobodené“ krajiny boli pre Stalina súčasťou vojnovej koristi. A priestorom pre zavádzanie vlastného režimu, bezprecedentného experimentu, pokusu „dohnať ľudstvo železnou päsťou ku šťastiu“.
Je tragicky príznačné, že neďaleko od pomníka, v priestore toho istého námestia leží pamätná tabuľa na mieste, kde sa 11. apríla 1969 na protest proti sovietskej okupácii upálil Michal Levčík, 18 ročný vojak základnej služby ČSĽA. ŠtB jeho rozlúčkový list zhabala, a vyfabrikovala vlastný podvrh o údajnom Levčíkovom proteste proti Americkej vojne vo Vietname; k tomu pribudla šírená fáma o samovražde z nešťastnej lásky. Nuž, toľko na dôvažok k tým „osloboditeľom“, nezištným „bratským“ pomocníkom a ich „na večné časy a nikdy inak“ verným kolaborantom.
ako ďalej?
Počas 33 rokov od pádu komunistického režimu v našej krajine sme zväčša riešili rôzne akútne úlohy, krízové stavy a detské choroby demokracie. Je to síce pochopiteľné, neraz sme však pritom zabúdali na iné, dlhodobejšie a len zdanlivo menej naliehavé problémy, ktorých súvislosť s aktuálnym dianím nám neraz uniká; na problémy vyrovnávania sa s totalitnou minulosťou na hlbšej úrovni, zahŕňajúcej aj historickú pamäť. Stav výuky na školách všetkých stupňov je v tejto oblasti naďalej neuspokojivý. A práve vzdelávania sa tento problém týka v mimoriadnej miere. Nevystačíme s protestmi, heslami či mítingami ani s premenovávaním verejných priestranstiev, ktoré unikli pozornosti po revolúcii v roku 1989. To čo potrebujeme, je zbaviť sa pretrvávajúcej ideologickej nákazy, „detoxikovať“ naše vnímanie spoločnej minulosti, s dôrazom na minulosť totalitných režimov s ich zločinmi.
Prečo „detoxikovať“? Totalitná ideológia pôsobí na vedomie podobne ako psychotropná látka. U svojich stúpencov a konvertitov vyvoláva stav eufórie, vychádzajúci z ilúzie vysvetlenia všetkého aj ospravedlnenia všetkého, vrátane zločinov páchaných v jej mene. A tak ako pri liečbe drogových závislostí, aj pri tejto „liečbe“ môže vznikať abstinenčný syndróm s následným odporom a hostilnými reakciami osôb, ktoré nechcú prísť o svoje obľúbené ilúzie. Tobôž tam, kde tieto zostali po desaťročiach nedotknuté a zažraté.
Následky zanedbania tohto problému vidíme, konieckoncov aj dnes, v čase vojny na Ukrajine a ďalších kríz posledného obdobia. Je viac než načase priznať si jeho existenciu a čeliť mu trpezlivou prácou, ktorá tak skoro neskončí. Vlastne je to súčasť permanentnej úlohy udržiavania, ochrany a obrany zriadenia slobody. Táto sloboda nie je samozrejmosťou. Je výdobytkom, ktorý, ako sa znova aj dnes presviedčame, je naďalej krehký a ohrozený.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.