holokaustom síce vyvrcholila história zvláštnej nenávisti, no neskončila ním. Tento jav zasahuje svojím významom oveľa širšie súvislosti. Núti nás klásť si otázky o ľudskej povahe a ľudskom údele vôbec. Najmä ak chceme predísť jeho ďalším recidívam.

je holokaust výnimočný?

Ľudstvo pozná množstvo ohavných zločinov páchaných na masách nevinných obetí na základe vykonštruovaných či úplne vyfantazírovaných obvinení. A predsa zločin, ktorý nacisti a ich kolaboranti spáchali na židovskom národe, akoby spájal všetky ich črty v nebývalej komplexnosti.

Uvažujeme o vojnách a ich politických súvislostiach? O psychopatológii kolektívnej aj individuálnej nenávisti? O extrémnych ideológiách a totalitných režimoch? O ekonomických súvislostiach ich vzniku? O zneužití práva? O zneužití technológií? O dejinách a podobách štvavej propagandy? O prekrútení morálnych pojmov v totalitných režimoch či mimo nich? O pnutiach a konfliktoch modernizácie? O prastarých archetypoch náboženského fanatizmu? O modernom nacionalizme? O rasových teóriách? O antikapitalistickom resentimente? Alebo o reakcionárskom odpore voči modernite? O konšpiračných fantáziách vedúcich k absurdným obvineniam?

Čiastkových javov, ktorých „podpis“ môžeme nájsť v genetike javu holokaustu, je ešte oveľa viac. No žiadny z nich – pri všetkej svojej odpudivosti a odsúdeniahodnosti – sám osebe ešte nevysvetľuje to, k čomu došlo. Dokonca by sa dalo povedať, že mnohé z týchto javov sa nachádzajú vo vzájomných konfliktoch, že predstavujú protichodné sily či hnutia. Ak sa však nimi seriózne zaoberáme, fenomén holokaustu nakoniec v ich súvislostiach nemôžeme opomenúť.

neporozumenia a paradoxy

Nie je to len technologická efektivita, rýchlosť, administratívna pedantnosť, priemyselná organizácia a masový rozsah zločinu, ktorý z holokaustu robí symbol. To všetko sú ešte kategórie, ktoré by sa dali (azda) uchopiť kvantitatívne. Opakovane sa však vyskytujú úvahy o novej kvalite javu, ktorý nemožno len tak rozložiť na svoje pôvodné, konštituujúce zložky.