vojenské expertné analýzy aj žurnalistické komentáre sa hemžia novými pojmami odrážajúcimi nové dimenzie a povahu vojen: tých, ktoré aktuálne prebiehajú, aj tých, ktoré projektujeme ako hrozbu do budúcnosti.

V hre je vplyv nových technológií, komunikačná aj ekonomická prepojenosť sveta, následná relativizácia hraníc existujúcich štátov a tomu všetkému zodpovedajúci nástup nových neštátnych aktérov. A nezabudnime na opätovné zlovestné stieranie hraníc medzi vojenskou a civilnou sférou, teda aj medzi bojujúcou a nebojujúcou populáciou. Povahu aj dopad zmien si uvedomujeme len postupne, čo nebráni darebákom v promptnom využití nových možností, ktoré sa nimi otvárajú.

kognitívna disonancia

Na začiatku som sa zmienil o pohoršení. Ide nielen o morálne pohoršenie, ktoré môže vzbudiť bezohľadná agresia. To je (dúfajme) samozrejmé a v takomto pohoršení sa môže skrývať aspoň akási trpká útecha, že ešte nie sme úplne morálne tupí. Je tu však aj pohoršenie, ktoré meniaca sa povaha vojen predstavuje pre naše vžité návyky. Napríklad aj na navyknuté vnímanie rozdielov medzi vojnovým stavom a mierom alebo zákonitostí, ktorým vojny podľa našich predstáv podliehajú alebo by mali podliehať.

Sme ľudia, neradi sa vzdávame pohodlne vžitých návykov. Je celkom prirodzené, že nás irituje, ak sa dejú veci, ktoré sme si neplánovali a s nikým sme sa na nich nedohodli. Dnes si však musíme pripustiť ich existenciu a čeliť im, ak nechceme, aby násilie prevládlo nad civilizovanými a humánnymi normami spolužitia.

Iste, nie všetko sa mení a nie všetko rovnakou rýchlosťou. Niektoré základné črty našej existencie aj ľudskej povahy zostávajú nemenné. Môžu sa však prejavovať a uplatňovať v rôznych, niekedy radikálne sa meniacich podmienkach. Aj atavizmy, dedičstvo dávnejších vrstiev evolúcie, nezriedka viazané na kolektívne násilie, sa môžu za istých okolností nanovo aktivovať.