aj v našej domácej politike počúvame ponosy na to, že sa z nej „vytrácajú hodnoty“, na nedostatok zmyslu pre dobro, zlo a podobne. Inokedy však – niekedy aj z tých istých zdrojov – zaznievajú pre zmenu varovania pred extrémizmom či pred naivným idealizmom. Ideológia sa často pokladá za príťaž, ktorá svojim vyznávačom bráni reagovať včas na akútne naliehavé výzvy. Ten pragmatizmus sa však nemenej často ukáže ako bezcieľny, nepredvídavý, morálne slepý.

dva rozmery

Zlovoľní fanatici aj pomýlení idealisti sa dokážu správať sebadeštruktívne, nehovoriac už o tom, aké škody a utrpenie môžu medzitým spôsobiť iným. Poznáme však príklady ideologických vodcov (v záujme jasnosti demonštrácie budem klásť dôraz najmä na extrémistov a totalitárov), ktorým popri fanatickom presvedčení nechýbalo umenie taktických kompromisov a realistického manévrovania. Vďaka tomu dokázali vodiť za nos svojich protihráčov, nepriateľov či partnerov – demokratov aj nedemokratov. A poznáme aj na pohľad umiernených a pragmatických politikov, za ktorých rozhodnutiami (často v nepríjemne kritických okamihoch) objavíme nejaký skrytý ideologický predsudok, ktorý skresľuje ich odhad situácie. Konkrétne príklady by sa dali dlho vymenovávať; k niektorým sa ešte dostaneme.