rok po začiatku vojny Ruska proti Ukrajine sa v rámci západných elít podľa všetkého sformovali tri pevné presvedčenia. Po prvé, západné demokracie prejavili mimoriadnu jednotu a odhodlanie pomáhať Ukrajine, aby porazila Rusko. Po druhé, Zeitenwende, tá zmena éry, ktorú muselo prijať Nemecko a celý starý kontinent, je ozajstná – nikto sa nevracia k pôvodnej ľahkovážnosti, s akou sa utvárali vzťahy s Ruskom. Po tretie, Ukrajina si vyvolila svoju budúcnosť – európsku, demokratickú – a Rusko ju už  z tejto cesty nestiahne.

Riziko, ktoré sa týchto troch konceptov týka, nespočíva v tom, že by boli mylné. Kdeže, sú naozaj bližšie k pravde ako k ilúziám. Ale ak z nich Európania urobia centrálne prvky novej „sedliackej múdrosti“, môže sa stať, že zabudnú na ostražitosť. Čím viac lídrov v Európe bude tieto pravdy pokladať za samozrejmé a očividné, tým je pravdepodobnejšie, že napokon sa neuskutočnia.

Samozrejme, vysvetlím to. Po prvé, pomáha Ukrajine Západ vyhrať vojnu? Istotne – a politickí lídri z oboch brehov Atlantiku, ktorí dali Ukrajine k dispozícii zbrane, muníciu a iné vojenské i nevojenské zdroje, si zaslúžia pochvalu. Ale západná vojenská pomoc postupuje podľa vzorca, ktorý akoby sa pokúšal vybalansovať imperatív pomoci Ukrajincom, aby sa ubránili, obranou proti vnímaným rizikám ruskej eskalácie. V prvých dňoch vojny dostali Ukrajinci javeliny, stingery a NLAW. Až po váhaní aj raketové systémy ako HIMARS alebo po dlhom čase aj tanky, aké má NATO. A až teraz sa spomínajú americké stíhačky.

Postupné zvyšovanie pomoci má iste svoje pozitíva, žiaľ, zároveň odďaľuje vyhliadku jasného víťazstva Ukrajiny. Keď sa tento prístup „pomoci po kvapkách“ skombinuje s ukrajinskou statočnosťou na bojisku, síce zastavuje ruský postup – zatiaľ –, ale nemusí stačiť na obnovenie Ukrajiny v jej právne uznaných hraniciach.