výrobcovia konšpiračných teórií (lebo nazývať ich tvorcami by bolo neprístojné) sa nás usilujú presvedčiť, že vo svete existuje „spolu dýchajúca“ (z latinského slovesa conspirare), jednomyseľne dohodnutá hŕstka mocných politikov, oligarchov, sivých eminencií v pozadí židovskej či nejakej inej loby, ktorá poťahuje nitkami osudu a robí z nás ostatných iba bábky na tragikomickom javisku sveta. Títo výrobcovia takto vnucujú spoločnosti dve témy: pocit strachu a nenávisti z ovládania inými a presvedčenie, že len rozvrat tohto údajne nekalého systému nám vráti stratenú slobodu.

Lenže ako odlíšiť drobný posun, ktorý vedie od celkom normálneho kritického postoja k nenormálnej paranoidnej pasci konšpirativizmu? Kde sú hranice vnímavej kritiky ústavných zriadení a ich necitlivého a nenávistného rozvracania?

prípad „gnostici“

V ranokresťanských časoch sa viedol jeden veľký spor medzi rodiacim sa kresťanstvom a gnostickými náukami. Gnostici boli ľudia, ktorí prestali veriť tradičným výkladom o stvorení sveta, podľa ktorých Jahve utvoril tento svet a zamýšľal ho ako dobré miesto pre človeka. Gnostici sa takému výkladu vysmiali ako báchorke, ako nepravdivej reči o akože dobrom Jahvem. Je to naopak, tvrdili: Jahve (či skôr Jaldabaóth) je len jeden zlý a krutý demiurg, ktorý nás uvrhol do tohto nedokonalého, zlého, odporného a navyše telesného sveta. Skutočný Boh, ten gnostický, Jahveho ďaleko prevyšuje a len on by mal byť nazývaný ozajstným Bohom. Jahve je ten, kto sa proti nemu akurát tak vzoprel.

A keď nové náboženstvo, kresťanstvo, naďalej trvalo na Jahvem ako Otcovi, podľa gnostikov sa tak vydalo ruka v ruke so starou biblickou rozprávkou pre malé deti. Gnostici zašli ešte ďalej a chytili sa slov samotného apoštola Pavla o tom, že svojim nasledovníkom dal zatiaľ piť len materské mlieko poznania božských vecí, lebo pevnejšieho pokrmu by vraj ešte neboli schopní. Pre gnostikov to bola voda (či skôr mlieko) na mlyn: kresťania boli pre nich len malé deti (nemluvňatá), no oni, znalí toho, ako sa veci v skutočnosti majú, títo dospelí a poučení, požívali a ponúkali už tuhšiu stravu – skutočné poznanie vecí (gnósis). Inými slovami, tí, ktorí veria báchorkám, sú tu vyhlásení za  ovce, s ktorými si onen demiurg robí, čo sa mu zachce a oni sú mu za to ešte aj vďační, klaňajú sa mu, vzývajú ho, obetujú sa zaňho, dokonca sú preňho ochotní aj zomierať. Keď vo svojom Vychovávateľovi Klement Alexandrijský bráni kresťanov pred gnózou, napíše, že si majú dať „pozor na závan siekt, ktoré dujú tak silno, že sú z toho potom ľudia nadutí“.