pokrokári často nazerajú na náboženstvo ako koreň všetkého zla a synonymum temnej iracionality. Iní (aj bez osobnej viery v bežnom zmysle) zase obhajujú náboženstvo ako hlbší základ morálky, inštitúcií, politického poriadku, kultúrnej vitality aj estetických noriem.

Niekedy je možné vidieť v náboženstve aj zdroj pokroku, civilizačnej dynamiky či ekonomickej výkonnosti. Nemôžeme však ignorovať ani súvislosti medzi náboženstvom (či jeho špecifickými deformáciami) a patologickými javmi v svetskej sfére, teda aj v oblasti politiky a ideológií.

Tí, pre ktorých má náboženstvo negatívny význam, sa zvyknú proti nemu odvolávať na rozum, vedu, kritické myslenie, hlásať ateizmus ako liek proti tmárstvu. No aj tí, ktorí náboženstvo obhajujú, si nie vždy uvedomujú napríklad to, ako blízko môže mať militantný ateizmus k náboženskému fanatizmu, ako na seba nadväzujú, vzájomne sa ovplyvňujú či posilňujú. Teda ani to, že v energii nejedného moderného „svetského“ hnutia sa môže skrývať jej náboženský pôvod.

modernizácia a kríza

Dôležitosť témy sa ukazuje zvlášť výrazne, keď si uvedomíme, že problematika spomenutého vzťahu má významné súvislosti s témou moderného extrémizmu a totalitarizmu. Tieto súvislosti teda treba poznať. Najskôr však stručne k niektorým z ťažkostí, na ktoré pri bádaní v istých chvíľach narazíme.

V prvom rade: náboženstvo (religio) je pojem obdivuhodne úspešný: po vzniku v pohanskom Ríme sa uplatnil v kresťanstve a je populárny aj v našej neskorej modernite. Jednotná definícia náboženstva však naráža na isté ťažkosti. A aj napriek zdaniu šírky nemusí dostatočne zahrnúť niektoré javy, o ktoré nám ide.