médiá začali formovať mladí ľudia nezaťažení koženým jazykom komunistickej žurnalistiky. Nový jazyk nemohla a nebola schopná vytvoriť garnitúra publicistov, ktorá poznala len pojmy ako RVHP, Varšavská zmluva, vedecký komunizmus, marxistická ekonomika, dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia a v straníckej, odborárskej, telovýchovnej a mládežníckej podobe slúžila komunistickej propagande.
Po vyše štyridsiatich rokoch sa prvý raz objavili na verejnosti slová pluralita, ústavnosť, parlamentná demokracia, právny štát, ľudské práva, súkromné vlastníctvo, slobodná trhová ekonomika, verejná správa a samospráva, nezávislosť slobodných médií. Prvý raz po druhej svetovej vojne začali mať u nás pozitívny význam slová ako Európska únia, NATO, stredná Európa, Visegrádska štvorka. Bolo však len veľmi málo ekonómov, politológov, sociológov a novinárov, ktorí naozaj rozumeli tomu, čo znamenajú slová kapitalizmus, privatizácia, rovná daň. Ešte menej takých, čo načúvali menšinám a vciťovali sa do zmyslu viery.
Jedným z najslobodnejších je Štefan Hríb. Spoluvytvára jazyk doby nezameniteľným spôsobom. Má jasno v hlave a na tom sa zakladá jeho nová poetika konkrétneho kritického jazyka a individuálnej obraznosti skratky. Kladie dobe otázky na telo.
„Taký je Štefan celý čas od roku 1989. Padá, vstáva zo zeme, búši do pokrivenej spoločnosti plnej lží rovnými slovami.“
Jazyk doby tvorí spôsob nazerania na človeka a na jeho vzťahy, utvárajúce spoločnosť. Nová poetika prestala byť len systémom konštitutívnych pravidiel, gramatík a algoritmov utvárania literárnych textov a udalostí. Stala sa poetikou kultúry v najširšom zmysle slova. Aj u nás vznikla konjunktúra „poetiky na scénach kultúry, vedenia, priestoru, tanca, ničnerobenia, ekonomiky, moci, ako o nej hovoria Armen Avanessian a Jan Niklas Howe. Štýl doby. Politický, verejný, mediálny.
Práve jazyk médií prispel v najvyššej miere k tomu najlepšiemu, a zároveň najhoršiemu, čo priniesla nová doba. Štefan Hríb je v nej tvorcom phronesis, individuálnych názorov, praktických znalostí, a zároveň claritas, významovej, výrazovej jasnosti. A osobného tónu.
Taký je Štefan celý čas od roku 1989. Padá, vstáva zo zeme, búši do pokrivenej spoločnosti plnej lží rovnými slovami. Občas sa mýli, niekedy vrtulí, nevyhli sa mu ilúzie, viackrát jeho aj nás odpočítavali, inokedy sme sa dobíjali do otvorených dverí, alebo búšili na výkladné skrine, za ktorými bola tma.
Štefan vtedy hovoril: Nevadí!
Nevadí.
Štefan Hríb sa stal 15. marca 2023 nositeľom Ceny Dominika Tatarku.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.