nemožno poprieť, že v Československu aj v ďalších štátoch komunistického bloku naozaj došlo k niečomu, čo možno právom nazvať odkliatie. Nešlo len o prekonanie strachu; išlo aj o začiatok nového povedomia, o znovuobjavenie dejín, pocitu vlastenectva, o opätovné prihlásenie k právam aj k spoločnej zodpovednosti. S trochou básnickej licencie by sa dalo povedať, že sa objavil nový morálny a politický vesmír; hoci to nové bolo v skutočnosti staré, po desaťročia oficiálne popierané a ideologicky prekrúcané. Nové obzory mohli byť vnímané so silnými emóciami, nemali však jasné kontúry. Aj pojmy, ktorými to všetko bolo treba uchopiť, sa museli znovuobjaviť a spätne dobývať.

občan ako prežitok

Komunistický režim prekrúcal pojmy. Dovolával sa podpory „občanov“ a ich „občianskych“ povinností. Keď však prišlo na spontánnu vôľu občanov združovať sa a verejne vystúpiť, akýkoľvek, hoci aj úplne nepolitický a nevinný prejav skupinového združovania sa vnímala komunistická moc ako ohrozenie. Žiadna literárna beseda, bohoslužba, divadelné predstavenie, výstava či klubový koncert sa nedali organizovať bez rizika postihu, pokiaľ nemali vopred poskytnutý súhlas štáto-straníckej moci. Nešlo o cenzúru v tradičnom chápaní, podľa ktorého čo nie je výslovne zakázané, je povolené. V tomto prípade platilo: na čo nemáte istotu výslovného súhlasu, to je (pravdepodobne, potenciálne, v princípe, ba dozaista) zakázané.

Každodenná prax však nútila komunistické režimy robiť nepriznané kompromisy. Tam, kde nemohli niektoré z pozostatkov starého sveta okamžite zrušiť či zničiť silou, uspokojovali sa s tým, že ich dočasne tolerovali, infiltrovali a korumpovali, skrátka, využívali pre svoje ciele.