a to práve, ak patríme k tým moderným ľuďom, ktorí si zakladajú na tom, že na všetko prišli a musia prísť sami a že nejaké báchorky z dávnych dôb im pri tom nepomôžu, ba že sa ich treba čo najrýchlejšie zbaviť, aby sme mohli začať myslieť nezávisle a inteligentne.

Nuž, múdrosť minulosti nám akiste neposkytne manuál na riešenie dnešných konkrétnych otázok. To musíme urobiť my sami, za seba, dnes. Toto bremeno z nás nikto iný nezloží. Myslenie minulosti však môže inšpirovať a pri pozornom štúdiu nastavuje aj kritické zrkadlo našim dnešným, údajne vyššími vedomosťami podkutým riešeniam spomenutého problému. Je preto potrebné mať sa na pozore, aby sa náš záujem o mysliteľov minulosti nezmenil na ich povýšené kádrovanie. (To sa skutočne stáva a niekedy si tento prechod v danej chvíli ani neuvedomíme.) Musíme sa vyvarovať predčasných rozsudkov. Ba musíme sa zmieriť aj s tým, že niektoré otázky zostávajú otvorené – a tak to má aj byť, kým trvá tento nedokonalý svet a v ňom my, nedokonalé a hriešne ľudské bytosti.

Ako je to teda so vzťahom spoločnosti a štátu na strane jednej a neodcudziteľným svedomím jednotlivca na strane druhej? Kde je hranica, na ktorej má jednotlivec právo povedať: tu neposlúcham, tu uplatňujem výhradu svedomia, tu je moja vlastná posvätná nedotknuteľnosť, moja autonómia, moje neodcudziteľné právo?