v medzivojnovom období sa švajčiarska farmaceutická firma Sandoz Laboratories – dnes ju svet pozná ako Novartis – zamerala na hľadanie nových medicínsky využiteľných látok zo známych liečivých rastlín a húb. Výskumnú skupinu viedol profesor Arthur Stoll. Ten sa v roku 1929 rozhodol prizvať do svojho tímu biochemika Alberta Hofmanna, ktorý to neskôr opísal vo svojej knihe LSD mé nezvedené dítě. Absolvent Zürišskej univerzity sa zaoberal kyjaničkou purpurovou. Ide o cudzopasnú hubu parazitujúcu zvyčajne na raži. Má veľa ľudových názvov. Medzi najzaužívanejšie patria čierne či svätojánske žito, žitná matka alebo aj žitná hubka. 

Napadnuté zrná sa stávajú zimným sídlom slúžiacim na prezimovanie parazita – čierne útvary ostrohovitého tvaru sú známe ako námeľ. Z poznámok nemeckého lekára Adama Lonitzera z roku 1582 však vieme, že sa využíval na vyvolávanie pôrodov. Za týmto účelom sa využíval predovšetkým začiatkom 19. storočia. Neskôr sa ukázalo, že má množstvo vedľajších účinkov, ako aj nepresné dávkovanie. Jednou zo súčastí námeľu je ergotoxín – má významné terapeutické účinky, ale je i vysoko toxický.

bicyklom k LSD

Vráťme sa však späť k Albertovi Hofmannovi, ktorý sa zaoberal rozborom ergotoxínu. Ten je prvým alkaloidom izolovaným z námeľu v čistej forme. Získal ho profesor Stoll v roku 1918. Využíval sa ako homeostatikum pri nadmernom krvácaní a pri liečbe migrény. Hofmann neskôr zistil, že ergotoxín je v skutočnosti zložený z viacerých alkaloidov. Je zmesou ergocorninu, ergocristinu a ergokryptinu.